V domácej posilňovni, ktorá je spolu s pracovňou (so synom Viktorom) po rodine jeho najväčšou pýchou. Pohoda.
V noci z 3. na 4. novembra 1994 vznikli na pôde Národnej rady dve vyšetrovacie komisie, ktorým šéfoval Dušan Macuška. Jedna bola zostavená „na objasnenie príčin ústavnej krízy v roku 1994“, druhá „na prešetrenie petičných hárkov DU“. Komisie pracovali vyše roka a vypočuli viac než päťdesiat ľudí. Vladimír Mečiar v nej vypovedal až šesť hodín. Pri výpovediach ďalších osôb zažili „vyšetrovatelia“ aj pikantné situácie.
Bývalá poslankyňa HZDS a neskôr DU Bartošová napríklad zobrala predsedovi komisie Macuškovi kľúče od auta po tom, ako jej on zhabal diktafón, ktorým sa rozhodla zaznamenať priebeh vyšetrovania. Gabriel Palacka novinárov informoval, že komisiu zaujímala skutočnosť, či ho v parlamente neoslovil nejaký poslanec v súvislosti s privatizáciou. Milan Kňažko zverejnil jednu z otázok, ktorú komisia položila nemenovanej poslankyni: „Odišli ste z HZDS na základe erotického vzťahu k Milanovi K.?“ Anton Hrnko odmietol pred komisiou vypovedať slovami: „Môžete ma všetci bozať v riť.“
Novinár Štefan Hríb svoju výpoveď tajne nahral na diktafón redaktorky SME a denník ju na druhý deň zverejnil, čo spôsobilo výsmech komisie vďaka jej nezmyselným otázkam. Macuška na koniec Hríbovej výpovede odovzdal novinárovi tašku s vecami, ktorú mu sympatizanti HZDS odcudzili 14. marca 1994 po tom, čo ho rozzúrený dav povzbudzovaný Keltošovou a Lexom kopancami a palicami napadol na Primaciálnom námestí.
Ústavný súd po niekoľkých mesiacoch činnosti komisie vyniesol verdikt, že komisie nemajú oporu v ústave. Dušan Macuška v decembri 1996 vyhlásil, že z činnosti komisie vyplýva, „že sa prezident Kováč dopustil závažnej trestnej činnosti“. Michal Kováč Macušku zažaloval a Macuška naňho podal tri dni po odchode z postu hlavy štátu trestné oznámenie. Orgány činné v trestnom konaní však žiaden zločin neodhalili a exposlanec HZDS sa musel Kováčovi verejne ospravedlniť. (dam)
