FOTO – KORZÁR
Košičan Roman Kočiš varil pre japonského princa a jeho manželku. Tento tridsaťtriročný kuchársky majster strávil v krajine vychádzajúceho slnka mesiac ako člen Slovenského olympijského domu. Pre japonského princa pripravil s kolegami až štrnásťchodové menu. „Ešte pred ich príchodom nás upozornili, ako sa ku kráľovskému páru treba správať, že im napríklad v žiadnom prípade nemôžeme podať ruku. To gesto považujú za také neprístojné, ako keby sme my pobozkali na ulici cudzieho človeka.“
Akceptovateľným pozdravom je v Japonsku, ako je dobre známe, skôr úklon. A čím je človek váženejší, tým je aj úklon hlbší. „Takže sme sa hlboko ukláňali.“ Pri tomto stolovaní však predsa len bolo porušené jedno pravidlo. „Hovorí sa, že obyčajný smrteľník nemôže vidieť kráľovský japonský pár pri jedle. Oni jedli v salóniku a obsluhovali ich naši čašníci. Takže v takýchto prípadoch asi mohli byť videní.“
Slovenskí kuchári ponúkli japonskému páru aj šúľance či kapustnicu. „Chutilo im, pretože Japonci zjedia všetko. Nevymýšľajú a nepreberajú ako my. Varili sme zo surovín, ktoré sme si doniesli zo Slovenska. Najmä údené veci. Oni tam síce tiež údeniny poznajú, ale všetky sú robené na sladko. V ich kuchyni veľmi cítiť americký vplyv. Veľa potravín sa chuťovo podobá americkým. Čiže sladké žemle, pečivo. Aj chlieb je sladkastý. Je taký sendvičový ako toustový. Mne to všetko pripadalo ako vianočné pečivo,“ spomína Roman.
Japonsko a zvyky obyvateľov skutočne spoznávali na vlastnej koži. V Nagane totiž bývali v súkromí tak ako každý iný. „Spali sme na zemi a užili sme si i pravej japonskej zimy. Oni totiž nekúria. Vonku mrzlo a vnútri bolo tak 4 až 5 stupňov Celzia. Kúrenie púšťajú, len keď prídu z práce, lebo budovy nie sú z betónu, mne to pripadalo ako papundekel. Takže keby systematicky vykurovali, bolo by to veľmi drahé, lebo všetko teplo ide von. V tejto zime sme žili mesiac. Boli sme prekvapení, že sme neochoreli.
Gastronomickou zvláštnosťou sú v Japonsku aj kaviarne, bary, puby a reštaurácie. „Uvidíte v nich poväčšine len mužov. Oni totiž strašne veľa a dlho robia. Po robote majú zvyk ísť do reštaurácie a tam sa opijú. Radi a veľa pijú. Samozrejme, saké, ryžové víno, ktoré však obsahuje 15 až 17 percent alkoholu, čiže je to už silnejšie víno, a obľubujú tiež francúzske vína. Pri pití relaxujú. Ale nedá sa o nich povedať, že sú alkoholici. Japonci totiž vydržia oveľa menej ako my. Nie sú na alkohol stavaní.“
Slovenských chlapcov napríklad hostitelia neopili. „Nepodarilo sa im to. Aj keď je pravda, že saké je zradné. Pije sa teplé a dokáže zamútiť hlavu. Je ako tequila alebo náš burčiak. Najprv nič, ale potom, keď vstanete od stola, to s vami zamáva.“
EVA MIKULOVÁ
