Viedeň 20. februára (TASR) - Podľa najnovšej štúdie švédskych odborníkov, vypracovanej pre členov Bezpečnostnej rady OSN, by sankcie voči diktátorom mali zasiahnuť v prvom rade samovládcov a ich rodiny, nie obyvateľstvo krajiny, informuje dnešné vydanie rakúskeho denníka Die Presse.
V prípade Iraku by bolo vhodné zaviesť sankcie voči Saddámovi Husajnovi a jeho príbuzným, ale napríklad aj voči ostatným predstaviteľom strany Baas osobne, nie však voči celej krajine, tvrdí Peter Wallensten z Ústredia pre výskum mieru a konfliktov vo švédskej Uppsale. Uznáva, že takýto systém je pre medzinárodné spoločenstvo náročnejší, je ale aj oveľa účinnejší a nespôsobí humanitárnu katastrofu veľkých rozmerov.
Za pozitívny príklad označuje sankcie, ktoré Európska únia uvalila na Zimbabwe a ktoré sa dotkli priamo prezidenta Roberta Mugabeho a jeho rodiny.
Švédski odborníci navrhujú v prípade diktátorských režimov celý rad opatrení. Okrem zmrazenia bankových účtov diktátora a jeho rodiny, zákazu obchodovania so zbraňami, výrazného obmedzenia možnosti cestovať a využívať napríklad letecké spoje odporúčajú experti predovšetkým obmedziť prípadne zastaviť obchodovanie s určitými druhmi tovarov, z ktorého by mohli diktátori finančne profitovať. Ide napríklad o ropu, diamanty a suroviny.
Sankcie môžu byť namierené nielen proti osobám v kľúčových postaveniach, ale aj voči konkrétnym organizáciám, firmám alebo politickým subjektom. Nemali by však slúžiť na potrestanie celého národa, píše rakúsky denník.
Lepšie pôsobenie konkrétnych sankcií sa dosiahne skvalitnením kontrol na hraniciach, zabezpečením bankového systému a sledovania pohybu kapitálu. "Medzinárodné spoločenstvo musí rátať s tým, že postihnutá osoba urobí všetko pre to, aby sa sankciám vyhla," upozorňujú autori štúdie. Pokiaľ sa osobné sankcie realizujú dôsledne a vytrvalo, stávajú sa dôležitým prostriedkom v boji proti diktátorským režimom, uzatvára Die Presse.
