Utečenecká kríza prebieha už niekoľko rokov, no tento rok vrcholila a stala sa v Európe hlavnou témou. Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov spísal momenty, ktoré ju formovali.
Už niekoľko rokov do Európy prichádzajú lode zo severnej Afriky a tisíce ľudí zomreli pri ich potopení. Najväčšia podobná tragédia sa odohrala v apríli tohto roka, keď sa v líbyjských vodách, asi 180 kilometrov od talianskeho ostrova Lampedusa, potopila loď a utopilo sa viac ako osemsto ľudí. Bola to jedno z preťažených plavidiel, ktoré posielajú miestni prevádzači.
Predseda Európskej rady Donald Tusk po tragédii zvolal mimoriadny summit lídrov, z utečencov sa stala celoeurópska téma, ktorej riešenie Únia doteraz nenašla.
Už od jari prichádzali cez Balkán a Maďarsko do Európy desaťtisíce ľudí. Ako veľmi sa utečenecká kríza dotýka aj Slovenska sa ukázalo v auguste, keď v Rakúsku kúsok od slovenských hraníc našli nákladné auto s telami 71 utečencov.
Neskôr sa ukázalo, že auto bolo odstavené deň až dva, pochádzalo z Maďarska. „Tento objav ukázal zúfalstvo ľudí, ktorí hľadajú v Európe ochranu,“ povedala vtedy Melissa Fleming z UNHCR.
Po tejto tragédii sa začalo viac hovoriť o spolupráci bezpečnostných zložiek členských štátov Európskej únie.
Ajlan Kurdí bol trojročný sýrsky chlapec, jeden z mnohých, ktorí prišli o život pri snahe dostať sa do Európy. V septembri sa stal symbolom utečeneckej krízy, keď sa objavili fotografie jeho tela, ktoré vyplavilo na turecké pobrežie.
Svetové médiá riešili, či je vhodné zobrazovať mŕtve telo malého chlapca, mnohé s ňou vyšli priamo na titulke. Usúdili, že oveľa väčší zásah do dôstojnosti chlapca než uverejnenie je už len to, že jeho rodina sa na takúto cestu musela vydať.
Aj politici museli reagovať. Napríklad britský premiér David Cameron po tlaku médií zmenil politiku a oznámil, že jeho krajina prijme 20-tisíc sýrskych utečencov. Nie však spomedzi tých, ktorí sú v Európe, ale priamo z táborov v okolí Sýrie. Aby sa ani nemuseli vydať na nebezpečnú cestu ako Ajlan.
V septembri sa desaťtisíce utečencov dostali do Rakúska a Nemecka, kde ich miestni dobrovoľníci vítali. Ponúkali im stravu, mnohí robili zbierky na ich pomoc. No najmä Rakúsko a Nemecko otvorili hranice a ukončili tak napätie, ktoré vznikalo na preplnenej budapeštianskej stanici Keleti.
„Toto je naše veľké víťazstvo, nečakali sme, že sa to skončí tak skoro. Konečne tu dýchame slobodne,“ cituje UNHCR Walída, jedného z utečencov.
Z tohto obdobia pochádza aj výrok Angely Merkelovej, že Nemecko sa postará o všetkých ľudí utekajúcich pred vojnou zo Sýrie. Aj keď išlo len o skonštatovanie faktu, keďže podľa Ženevských konvencií musia štáty pomôcť ľuďom, ktorí utekajú pred nebezpečenstvom, podľa mnohých týmto výrokom pozvala do Európy ďalšie milióny ľudí.
Už v lete bolo vidno, že maďarský premiér Viktor Orbán utečencov na svojom území nevíta a chápe ich ako bezpečnostný problém, hrozbu pre kresťanskú Európu. Postupne sa k nemu pridávali aj ďalšie krajiny strednej Európy, spojenca našiel najmä v slovenskom premiérovi Robertovi Ficovi.
Maďarsko oplotilo svoje hranice so Srbsko, prijalo prísne zákony, na základe ktorých utečenci (a v jednom prípade aj slovenská novinárka) končia za mrežami. Z jeho pohľadu uspel, utečenecká vlna sa presunula mimo Maďarska. Zo strany Bruselu si však Maďarsko vypočulo za svoj prístup mnoho kritiky.
Keď sa na európskej úrovni začalo hovoriť o prerozdeľovaní žiadateľov o azyl, stredná Európa sa zjednotila v odmietaní kvót. Ostatné členské štáty ju však na stretnutí ministrov vnútra prehlasovali, proti čomu podalo Slovensko žalobu na Európsky súdny dvor. Pridalo sa k nemu len Maďarsko.
Jedinou jasnou odpoveďou Európskej únie bolo schválenie prerozdeľovacieho mechanizmu pre 160-tisíc utečencov. Ten sa však rozbieha len veľmi pomaly, doteraz podľa neho nepresunuli ani dvesto utečencov.
„Ak budeme pokračovať touto rýchlosťou, prerozdelíme všetkých 160-tisíc utečencov až v roku 2101,“ povedal ešte v polovici novembra predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker.
S prerozdeľovaním žiadateľov o azyl sa začalo v októbri, keď sa 19 Eritrejčanov dostalo z Talianska do Švédska. V novembri prijalo Luxembursko ďalších utečencov, ktorí boli dovtedy v Grécku.
Ďalšími návrhmi riešení je vytvorenie takzvaných hotspotov v Taliansku a v Grécku, teda akýchsi veľkých záchytných táborov, kde by štáty Únie posudzovali žiadosti o premiestnenie. Brusel sa tiež dohodol, že pošle do Turecka tri miliardy eur, aby mu pomohol so situáciou s utečencami, keďže práve cez Turecko väčšina z nich do Európy prichádza.
Pod týmto článkom nie je možné diskutovať. Vysvetlenie nájdete tu
