Jeden z najvplyvnejších amerických generálov donedávna pôsobil ako osobitný vyslanec prezidenta Obamu pre boj proti Islamskému štátu. JOHN ALLEN v rozhovore pre SME hovorí, že na ukončenie vojny v Sýrii môžeme v dohľadnom čase zabudnúť. Za jej najväčšieho vinníka považuje Bašára Asada. Nepriamo však priznáva , že najmä v prípade Iraku urobili Američania aj chyby.
TEXT: Pavol Štrba
[content type="citation"]Sýria bude problémom ešte dlhý čas. Usilujeme sa o Sýriu, ktorá bude spĺňať tri podmienky: Bude demokratická, bude zjednotená a bude sekulárna. Už dnes je veľmi sekulárna, aj keď v nej žije mnoho oddaných moslimov aj oddaných kresťanov. Ale zjednotenie tamojšej spoločnosti bude trvať veľmi dlho.[/content]
Sme v súčasnosti vo vojne?
„Určite. Sme vo veľmi širokom konflikte. Často o ňom rozmýšľame len z hľadiska armády, Ale je to aj konflikt myšlienok a hodnôt. Je to tiež konflikt, ktorý má náboženský rozmer. Nie je to len konflikt, pri ktorom sa strieľa. Je to konflikt s Islamským štátom. Je to konflikt medzi tým, čo vidia vo všetkých nás oproti tomu, ako sme pripravení samých seba brániť a čo sme pripravení urobiť, aby sme ich porazili. Takže je to skutočný konflikt.“
Každý konflikt má svojho nepriateľa, v tomto prípade hovoríte o Islamskom štáte. Čo je to za nepriateľa, ktorému čelíme?
„Túto organizáciu ste videli aj predtým. V skutočnosti som proti nej bojoval v Iraku v roku 2007. Vtedy sa volala al-Káida Iraku, dnes je známa pod skratkou AQI. V tom čase jej šéfoval Abú Muzád al-Zarkáwí. Z môjho pohľadu to bol besný pes a neskôr sme ho aj zabili. Jeho zástupca bol spolupracovníkom Abú Bakr al-Bagdádího, ktorý v súčasnosti šéfuje Islamskému štátu. Tiež sme sa ho pokúsili zabiť, ale nepodarilo sa nám to. Islamský štát nie je organizáciou, ktorá by tu vznikla pred dvoma rokmi. V skutočnosti tu bola už dlhší čas. Je to al-Káida, odkiaľ táto organizácia vzišla. A dnes je taká strašidelná, že dokonca ani al-Káida nebola schopná ponechať si ju medzi sebou. Dokonca ju zo svojich radov vyhodila. A dnes je Islamský štát v podstate v konflikte s al-Káidou. Ale úprimne, je to ešte oveľa horšia, schopnejšia a smrteľnejšia organizácia. Dnes funguje vo forme takzvaného kalifátu.“
Hovorili ste, že Islamský štát je tu v podstate v nejakej forme dlhšie. Ale niektorí kritici hovoria, že tento problém sa v skutočnosti začal v roku 2003, keď koalícia pod vedením Američanov uskutočnila inváziu do Iraku. Súhlasíte?
„Islamský štát je organizáciou al-Káidy. A tá tu bola dávno pred inváziou do Iraku. Ľudia sa snažia pripísať vznik Islamského štátu Spojeným štátom. Ale tak to jednoducho nie je. Nie je to intelektuálne poctivé. al-Káida existovala mnoho rokov, je produktom xenofóbnych náboženských extrémistov, ktorí nevedeli tolerovať akúkoľvek prítomnosť Západu na Blízkom východe. A začali sa organizovať do istej siete, čo je v podstate aj to, čo slovo al-Káida znamená. Takže ak sa pýtate, kde sa to v skutočnosti začalo, bolo to v spojitosti s operáciou Púštna búrka. Keď sme prišli na Blízky východ, aby sme oslobodili Kuvajt od nadvlády Saddáma Husajna a elementy, hovorím o najextrémistickejších saláfistických elementoch, ktorí sa zradikalizovali, si napokon vybrali, že budú bojovať proti Západu. Pretože, keď sme prišli do regiónu, predstavili sme sa ako bojovníci proti Saddámovi. A to bola tá chvíľa, keď sa začal ten proces, o ktorom sa bavíme.“
Takže si nemyslíte, že invázia do Iraku bola chybou?
„To je úplne iná otázka. Je to otázka toho, či sme skutočne dôverovali spravodajským informáciám, ktoré nám hovorili, že Saddám má nukleárne zbrane a zbrane hromadného ničenia. To je úplne iná vec ako to, či sa al-Káida a Islamský štát posilnili po invázii USA do Iraku.“
Ak by ste mali stroj času a pozreli sa na niektoré udalosti z toho obdobia z dnešného pohľadu, hovorím o nepredstaviteľnej občianskej vojne v Sýrii a obrovskej utečeneckej kríze, čo by ste urobili inak?
„To by záležalo na tom, kam by ste ten časostroj nasmerovali. Mohli by sme ísť späť v čase do jari 2011, keď sme boli svedkami šírenia Arabskej jari, keď vzniklo obrovské hnutie prevažne mladých ľudí proti totalitárnym režimom a diktátorom na Blízkom východe. Je zaujímavé, že arabská jar nevznikla na popud al-Káidy, tá dokonca chcela, aby sa nič také nestalo. Takže, aby som sa vrátil k vašej otázke o stroji času. Ak by na jar 2011, keď tie mladícke hlasy začali kričať v Sýrii o tom, čo videli v iných krajinách, sa Bašár Asad rozhodol počúvať tie hlasy a dal im šancu na reálne reformy v Sýrii, dnes by sme žili v úplne inom svete. Nerozhodol sa ich počúvať, rozhodol sa ich vraždiť. A namiesto toho, aby dal Sýrčanom možnosť zapojiť sa do úprimnej debaty o ľudských právach, sa im rozhodol vzdorovať. Opozíciu následne začal vraždiť, jej predstaviteľov mučiť a v dôsledku toho prišlo k vytvoreniu viacerých opozičných skupín. Tie naberali na veľkosti, niektoré upútali pozornosť al-Káidy, hovorím o Fronte an-Nusrá, z ktorej sa potom oddelil Islamský štát. Takže, aby som sa vrátil k vašej otázke, položím si podobnú: Mali sme vtedy uskutočniť inváziu? To je ďalšia otázka. A nemyslím si, že na ňu existuje dobrá odpoveď. Spojené štáty neboli ochotné zapojiť sa do pozemnej operácie v rámci sýrskej vojny. Investovali sme však mnoho peňazí do pomoci sýrskemu ľudu. Od Arabskej jari až do tejto chvíle sú to viac ako štyri miliardy dolárov. Potom tu máme ďalší dátum, kam by sme sa mohli vrátiť. Je to august 2013, takzvaná červená čiara, keď padli podozrenia, že sýrska armáda používa chemické zbrane. Mali sme vtedy udrieť na Asada? To je ďalšia otázka. Neviem vám na ňu odpovedať.“
Opýtam sa vás na ďalší dátum. Hovorím o júne 2014, keď Islamský štát sám seba vyhlásil za kalifát, ktorému majú prisahať vernosť moslimovia na celom svete. Fakticky to bol zrod Islamského štátu, ktorý poznáme dnes. Lenže trvalo ďalšie dva mesiace, kým proti organizácii zasiahli aj Spojené štáty, prvé nálety sa odohrali až v auguste. Nebolo to už príliš neskoro?
„Vždy je to 50 na 50, vždy máte dve možnosti. Prezident Obama a jeho bezpečnostný tím sa snažil zistiť, čo sa v Iraku deje. Islamský štát v júni 2014 nebol v Iraku príliš veľkou silou. Našou nádejou v tom čase bolo, že sa nám ich podarí poraziť. Až krátko po tom dátume, sa politická a vojenská situácia začala dramaticky meniť. Takže z nášho pohľadu to bolo o zmene systému vlády v Iraku. Malikí musel odísť, lebo jeden z hlavných dôvodov, prečo Islamský štát priťahoval ľudí priamo v regióne. Vo viacerých ohľadoch to bol šiitský tyran.“
