Minister vnútra VLADIMÍR PALKO robil začiatkom deväťdesiatych rokov námestníka riaditeľa federálnej tajnej služby FBIS. Na starosti mal Slovensko.
Aké to je, šéfovať tajnej službe?
„Myslím, že sme neboli až takí nebezpeční. Mali sme plán vybudovať službu z úplne nových ľudí, bez bývalých príslušníkov ŠtB, čo sa na Slovensku nepodarilo doteraz. My sme to vtedy mysleli vážne, na Slovensku sme nemali ani vlastnú spravodajskú techniku, ani sledovačku. Pokus sa skončil zánikom Česko-Slovenska. Tragédiou bolo, že vznik SR znamenal návrat bývalých príslušníkov ŠtB do vtedy vzniknutej SIS.“
Musí riaditeľ prejsť nejakým výcvikom?
„Bavíme sa o revolučných časoch, vtedy sa ľudia dostávali do funkcií cez noc. Otázka znela – alebo budú v službe bývalí príslušníci ŠtB, alebo ľudia bez skúseností so spravodajskou prácou.“
Ako ste získavali ľudí?
„Boli len dve skutočne revolučné sily – VPN a KDH, nič iné nekomunistické vtedy neexistovalo. Preto sa do služby často dostávali ľudia z tohto prostredia. Ja som nepatril k prvým, ktorí sa do nej dostali. Už na jar 1990 tam poslala ľudí VPN v Košiciach a v Banskej Bystrici, ja som prišiel 1. 1. 1991. So mnou potom prichádzali ľudia, ktorí sa angažovali v disente.“
Sú tam niektorí z nich dodnes?
„V roku 1992 všetci skončili, dnes tam niektorí sú v celkom významných funkciách. Myslím, že sme sa celkom rýchlo zorientovali a pochopili sme hrozby. Bolo nám absolútne jasné, čo bude znamenať opätovný návrat Mečiara k moci, že to bude návrat eštebákov najhoršieho typu. To sa do bodky naplnilo.“
Nedalo sa tomu vtedy zabrániť?
„Spravodajské služby zďaleka nie sú také mocné, za aké sú považované.“
Čím ste sa vtedy najviac zaoberali?
„Spravodajské služby sa vždy zaoberajú aj kontrašpionážou, čiže pracovali sme proti rozviedkam iných štátov v súlade so zahraničnou politikou Česko-Slovenska. Problematika boja proti terorizmu bola už vtedy aktuálna, sledovali sme, čo robia bývalí príslušníci ŠtB, a aj ekonomické riziká. Už vtedy sme získavali informácie, že veľký majetok štátu sa pomocou privatizácie dostáva do rúk ľuďom, ktorí boli bytostne spojení s komunistickým režimom.“
Ale nič sa nezmenilo.
„Informovali sme politických predstaviteľov tak, ako sme mali. Dokumentovali sme aj pochybné narábanie s materiálmi ŠtB a ich zneužívaním v politickom boji v rokoch 1990 až 1992. Viaceré veci boli zverejnené, no ľudia tomu neverili.“
Prečo?
„V živote to už tak býva, pravda sa nie vždy ľahko presadzuje, skôr naopak.“
Pamätáte sa na nejakú úspešnú akciu, ktorá sa týkala pôsobenia cudzích rozviedok?
„Čo sa týka cudzích špiónov, malé krajiny k tomu pristupujú úplne inak ako veľké. Ak odhalí špióna kontrarozviedka malej krajiny, celé roky ho skúma, zisťuje, čo robí, a nenavrhuje jeho vyhostenie, lebo si povie – Pošlú nového a budeme mať viac roboty. Okrem toho to môže byť medzinárodný problém – ak by šlo o špióna z veľkej krajiny, ktorú by sme si nechceli pohnevať. Kontrarozviedky veľkých krajín špióna odhalia a hneď ho vypovedajú, to je napríklad prístup FBI.“
Hovorí sa, že slušný človek by v tajnej službe nikdy nerobil.
„To nie je pravda. Ak je potrebné niečo robiť, tak to nemôže byť v rozpore s princípom slušnosti.“
Jeden bývalý agent povedal, že najväčšou pomocou agenta boli vždy tri veci – klamstvo, sex a peniaze. To nie je v rozpore so slušnosťou?
„FBIS bola kontrarozviedka a je istý rozdiel medzi kontrarozviedkou a rozviedkou. Ale ja som nevidel, že by bolo potrebné používať až také veci, na ktoré narážate. Pracovať pod utajením, prípadne hrať spravodajské hry a uviesť nepriateľa do omylu, to neznamená klamať. O zamaskovanie a zmätenie nepriateľa sa snažia aj armády, keď medzi sebou bojujú.
Čím to je, že u nás majú riaditelia SIS stále problémy?
„Spravodajská služba sa personálne nevymyká z celkového rámca spoločnosti. Ivan Lexa charakterizoval mečiarovskú spoločnosť, možno Vladimír Mitro reprezentuje tú súčasnú, neviem.“
