Politika ho vraj zatiaľ nesklamala, ale nie je zvyknutý na veci, ktoré v podnikateľskej sfére neplatia. „Nie som zvyknutý na to, že keď sa dohodneme, že stena je biela, niekto na druhý deň bude tvrdiť, že nie je až taká biela. Pre mňa platí slovo aj podanie ruky. Mnohí politici veľa rozprávajú, ale ‘skutek utek‘. Niektorí chcú zostať tehotní bez pohlavného styku.“
Imrich Béreš je nevlastným praprasynovcom farára Andreja Hlinku, politika, ktorý sa zaslúžil o vznik prvého slovenského štátu. Hoci Hlinka nemal blízko k peniazom, dnes je zobrazený na tisíckorunáčke. Béreš len smiechom zhodnocuje otázku, či sa dal na bankovníctvo preto, aby mal na očiach rodinu. Hovorí, že bol len väčšinou v správnom čase na správnom mieste. Nečudo, do politiky vstúpil len pred pár mesiacmi a už je jedným z devätnástich podpredsedov Parlamentného zhromaždenia Rady Európy.
Príbeh úspešného štyridsiatnika
Na začiatku deväťdesiatych rokov kvitli ruže ľuďom, ktorí mali peniaze a vedeli ich rozumne investovať. Na Slovensku ich veľa nebolo, ale niektorí cudzinci pochopili, že sa u nás dá zarobiť. „Tlmočil som istej skupine Rakúšanov, ktorí zistili, že nielen tlmočím, ale pritom aj rozmýšľam. Začal som riadiť ich päť firiem na Slovensku. Podnikali v oblasti personálneho poradenstva, ponúkali privatizačné poradenstvo, založil som pre nich fond Slov Coupon Invest.“
K veľkej politike prvýkrát pričuchol v roku 1993. Ľudia okolo prezidenta Kováča mu ponúkli v kancelárii miesto poradcu pre investície a privatizáciu. O dva mesiace už bol na žiadosť hlavy štátu šéfom protokolu. „Bol to pre mňa asi desaťnásobný platový pád, ale aj nová skúsenosť. Bola to výzva, baví ma začínať od piky.“ Odišiel až pri stupňovaní napätia medzi Kováčom a Mečiarom, keď prezidentovi vláda odsúhlasila menší objem financií. Zamestnal sa ako poradca rakúskej Bank Austria, kde pracoval až do roku 2001, naposledy vo funkcii podpredsedu predstavenstva.
„Zmenili sa vlastnícke pomery v banke,“ hovorí o dôvodoch. Vtedy sa však už poznal s jedným z jej významných klientov Pavlom Ruskom. „Oslovil ma, či by som s ním nechcel spolupracovať pri zakladaní novej strany. Dlho som uvažoval, radil som sa s manželkou. Mal som len dve možnosti – odísť do zahraničia, prísť sem raz za rok a spýtať sa, ako sa majú, alebo sa pokúsiť niečo zmeniť. Prijal som, zo slovenských politikov som bol už veľmi roztrpčený.“
Pred tým, ako definitívne súhlasil, žiadal od Ruska vysvetlenie káuz, v ktorých bol dovtedajší riaditeľ a spolumajiteľ Markízy zapletený. „Aj o Gamatexe, ale aj iných záležitostiach. Gamatex som zažil na vlastnej koži, Markíza mala účty v banke, kde som pracoval, a zaznamenali sme pokusy nelegálne sa k nim dostať. Nebolo to príjemné, keď mi niektorí páni vysvetľovali, že s dierou v hlave sa zle dýcha.“
V kuloároch sa hovorí, že Rusko stále vedie stranu ako svoju firmu a vždy musí mať posledné slovo, „ale každý manažér, aj šéf strany, musí niekedy buchnúť do stola a povedať: Takto to bude. Lebo má svoju zodpovednosť. S prílišnou demokraciou ďaleko nezájdete ani vo firme, ani v strane. Na rozdiel od obdobia riaditeľovania v Markíze je dnes už mužom, ktorý akceptuje aj názor iného.“
Do politiky zarábať neprišiel
Béreš mal na začiatku svojho života s manželkou sladké sny – hovorili si, že by im stačil starý ojazdený opel, farebný televízor, video, aby mohli ísť na dovolenku k moru, a nejakých dvadsaťtisíc na knižke. „Dnes jazdím na mercedese, mám dom, niekoľko bytov, chatu a niečo ušetrené.“ Okamžite po odchode z politiky by dokázal zarobiť niekoľkonásobne viac, ako je mesačný plat poslanca.
„Príjem v banke a v politike sa nedá porovnať, je to veľmi výrazný pokles. Zamestnanci sú platení aj podľa zisku, a keď som odchádzal ja, banka mala čistý zisk viac než pol miliardy. Iste, pre mnohých ľudí bol môj mesačný príjem platom jednej päťročnice, ale zarábal som to legálne, hlavou a mal som obrovskú zodpovednosť.“ Aj čo sa týka spojenia peňazí a politiky, má Béreš jasno: „Je načase, aby do nej ľudia nechodili zarábať. Veľmi mi prekážajú poslanci, ktorí sa správajú tak, že sú tam na posledné štyri roky a musia si rýchlo zarobiť.“
Béreš nedávno ako jeden z mála poslancov dokázal správne odpovedať aj na novinársku otázku v angličtine, hoci redaktori Markízy zrejme vedeli, prečo si z ANO vyberajú do ankety práve jeho. Dohovorí sa po anglicky, nemecky, španielsky, rusky aj maďarsky. A keďže prišiel z bankového sektora, potrpí si, prirodzene, aj na dobré oblečenie.
„Šatník si tvorím sám. Už v kancelárii prezidenta som pre oblečenie prišiel do konfliktu s ochrankármi, keď som im vysvetľoval, že k obleku sa nehodia mokasíny s bielymi ponožkami. Všetko musí byť vždy „picco bello“. Aj manželka mi hovorí – Keď chceš, kúp si kravatu a ja ti ju zaplatím.“
