Štefan, stáli ste na tých správnych tribúnach?
Skrúcaný: „Mám rozpačitý pocit, veľa očakávaní sa nenaplnilo. Ale asi sa nedalo čakať, že po jedných voľbách vymenia čertov anjeli, že tu bude všetko fungovať, vymizne korupcia, zahraničie nás prijme na svoju hruď, bude nulová nezamestnanosť. Na Slovensku to bude dlhodobý proces. Ekonomické a morálne podlžnosti sa nedajú vyriešiť za jedno volebné obdobie – najmä, keď predchádzajúci hradní páni nechali za sebou mínové polia. Ale podarila sa akceptácia zahraničím, preto nie som vyložene skeptický.“
Mikloško: „Pri nástupe sme mali obrovský hendikep v tom, ako nás zahraničie vnímalo, životne dôležité bolo dohoniť ostatné krajiny. To sa podarilo. Mikuláš Dzurinda vsadil na zahraničnú politiku.“
Nie je to správne?
Mikloško: „Je. Tam mal šancu získať najrýchlejší úspech. Jeho úsilím je, aby sme sa čo najskôr stali členom NATO a EÚ – zašiel však príliš ďaleko v plnení požiadaviek Západu. Vytvára sa tým pocit, že sme stále v predklone a že nevieme ani len vysloviť svoju víziu v rámci zjednocujúcej sa Európy.“
Máme právo ako päťmiliónová krajina so štyridsaťročnou komunistickou a niekoľkoročnou mečiarovskou minulosťou klásť si požiadavky?
Mikloško: „Schröder povedal, že do Európy by mali vstupovať hrdé národy. My sme aj vďaka spomínanému hendikepu trochu hrdosť stratili. V parlamente prijímame kapitolu za kapitolou, zákon za zákonom – bez toho, aby sme o tom čo i len uvažovali. Môže sa stať, že budeme v EÚ a zrazu to buchne – nikto nebude plniť zákony. To je istá vlastnosť Slovákov – podpíšu zákony, ale plniť ich?“
Skrúcaný: „Ja si myslím, že najskôr sa musíme rozhodnúť pre typ auta, až potom hovoriť o farbe. Farba sa dá dodatočne zmeniť, prestriekať. Typ auta sa zmeniť nedá. Preto sa netreba obávať nejakého predklonu – my chceme ísť niekam, oni nás až tak nepotrebujú. Na nejakom celosvetovom hudobnom fóre sa hovorilo, že všetky štáty bývalého východného bloku – vrátane ZSSR a Kuby – tvoria dve percentá svetovej hudobnej produkcie. V tejto pozícii sa nemôžeme hrať na nejakú prehnanú hrdosť. Nemali sme kráľov, ako Česi, Maďari alebo Rakúšania, nemôžeme sa tváriť, že sa jedného pekného rána zobudíme ako hrdý národ. K tomu sa dá iba vypracovať – tvrdou prácou a pokorou.“
Mikloško: „Súhlasím, že treba ísť do sveta s pokorou, ale nezabudnime, že náš národný hrdina je Jánošík a jeho mýtus – že bohatým bral a chudobným dával. Respektíve – že kradol a vedel sa vzbúriť voči pánom. Preto sa môže stať, že hrdinami budú SNS a podobné strany, ktoré budú hrať úlohu Jánošíka. Upozorňujem na povahu Slovákov.“
Skrúcaný: „Ja som nemal na mysli pokoru pred zahraničím, ale pokoru pred tým, ak niekto niečo vie. Nevieme si vážiť seba a svoje osobnosti. Nevieme si ich na Slovensku vytvoriť. Akonáhle začne niekto vytŕčať z davu, už sa naň niečo hľadá. Klepnúť mu po hlave, nájsť kompromitujúce materiály. Ak sami nebudeme mať osobnosti, nebude sa dať hovoriť o národnej hrdosti.“
