TEXT: Petra Procházková, Turecko FOTO: SITA/AP
V kroví to zašušťalo. Asi ovce. Nebola to ovca a našťastie ani ovčiarsky pes. Najskôr vykukla tmavá hlava v béžovej čiapke. Mladý muž. „Nebojte sa,“ poviem. Anglicky rozumie. „Sýria, Sýria ...“ opakuje.
Pomaly vylieza. Má na chrbte obrovský batoh a v ruke velikánske čierne igelitové vrece. Za ním sa vynorí mladá žena s okuliarmi. A ďalšia, s bábätkom v náručí. Nasleduje zhrbená babička usmiata od ucha k uchu a potom ďalších sedem ľudí rôzneho pohlavia a veku.
Na rozdiel od všetkých, ktorých som v ten deň stretla, idú smerom od mora. Žena s okuliarmi hovorí po anglicky. „Áno, chceme do Európy, ale dnes to nešlo. Vraj kvôli polícii. Tak pôjdeme na noc do Istanbulu ... Máme tam nejakých príbuzných.“
Do Istanbulu ďaleko
Sadnú si a dlho a zamyslene počúvajú lekciu o tom, že Istanbul je odtiaľto štyristo kilometrov, k najbližšiemu autobusu smerujúcemu do civilizácie je to asi dvadsať kilometrov, že v Istanbule žijú milióny ľudí a nie všetci sa navzájom poznajú.
Pod nami je vysoký a veľmi prudký zráz, dole úzka kamenistá pláž. Museli ho najskôr zísť dole, keď ich na toto miesto priviezol turecký prevádzač v bielom mikrobuse. Iný muž na nich čakal s člnom, ale odplávať sa v ten deň nepodarilo.
Pretože sa turecky nedohovorí a turecký prevádzač žiadny iný jazyk ako svoj nepoznal, dohadujú sa, že ich cestu na vysnívaný grécky Lesbos odložili kvôli polícii.
Lesbos je z tureckého brehu dobre vidieť. Aj pre políciu. Je všade okolo a že by niekomu bránila v odchode lode, sa nezdá.
Žene s bábätkom sa urobí zle a líha si na zem. Manžel jej podloží hlavu plávacou vestou. Všetci dospelí ju majú v igelitových vreciach. Pre dieťa však vesta nebola dostupná - tak malé sa vraj dajú zohnať len za obrovské peniaze.
Namiesto toho dieťa pripevnia k otcovi tak, aby v prípade, že sa čln prevráti, malo hlavu nad vodou. Majú to dobre premyslené.
Pavel Nedvěd - liek proti strachu
Oblasť medzi obcami Behram a Bektas na sever od mesta Ayvalik je tak trochu Bohom zabudnuté miesto. V lete tu síce bujnie turistický ruch, ale väčšina dovolenkárov sú Turci.
Ceny sú tu ľudovejšie a vybavenie skromnejšie, dediny len pár kilometrov ďalej od mora sú veľmi chudobné. Krajinu tvoria kamenisté pahorky s kríkmi a v lepšom prípade olivovníky.
Teraz je však už po sezóne a vlastne by tu malo byť mŕtvo. Nie je. K radosti hotelierov, taxikárov aj vodičov mikrobusov a predajcov všetkého možného turistickú sezónu tento rok predlžujú utečenci. Len na tomto neveľkom úseku ich stretávam počas jediného dňa a noci davy.
Keď zisťujú, že som Európanka, rozžiari sa im na tvári úsmev a ďakujú mi. Zatiaľ nevedia, že nie je za čo. Keď niekto náhodou netuší, kde je Česká republika, stačí povedať "Petr Čech". Aj negramotný Afganec mi na to s jasotom odpovedal: "Pavel Nedvěd!" A bolo po strachu i ostychu.
Nemajú sa kam vrátiť
Sýrska skupina bola bezradná.
