ANKARA, BRATISLAVA. Turecké voľby sa skončili jednoznačným výsledkom. V Turecku bude pokračovať vláda Recepa Tayyipa Erdogana, ktorý je už síce prezidentom a de jure teda nevládne, no skutočnú moc v krajine si drží naďalej.
Je to dobré alebo zlé? Odpoveď nie je jednoduchá, ale zhrnúť sa dá do jednej vety - pre Európu áno, pre Turecko nie.
Islam v politike
Najprv prvotná premisa. Samozrejme, v Turecku sa tento víkend nehlasovalo o prezidentovi, tento boj si Erdogan vyhral už pred rokom, ale aj tak boli voľby o ňom.
Premiér Ahmet Davutoglu sa pred rokom dostal k moci s jedinou úlohou, a to čím skôr odovzdať kontrolu nad krajinou prezidentovi.
Ani sa tým veľmi netajil a bol to hlavný bod programu AKP v júni aj teraz. Prvý pokus nevyšiel, druhé voľby už dopadli úspešne.
Aj keby sa strane nepodarilo zmeniť ústavu, žiadne významné rozhodnutie neprejde bez prezidentovho požehnania.
Ani samotný Erdogan nebol vždy tým, čím je teraz. V prvých rokoch svojho vládnutia ukazoval, že aj islam môže mať svoje miesto v politike, podobne ako sa v Európe nikto nepozastavuje nad vládnutím kresťansko-demokratických strán.
Pri arabskej jari sa dokonca dával za vzor krajinám, ktoré hľadali rovnováhu medzi demokraciou a islamom. Turecko sa modernizovalo a darilo sa i jeho ekonomike.
Mení sa na diktátora
To sa v posledných rokoch zmenilo. Brutálny zásah proti demonštrantom v roku 2013, potláčanie slobody tlače, obvinenia z korupcie, ktoré sa už ani neobťažuje vysvetľovať.
Erdogan sa mení na diktátora, pre ktorého sa slobodné voľby stali len výťahom k absolútnej moci. Nepomáha mu ani stagnujúca ekonomika a nestabilná situácia v regióne.
Preto je pre Turecko zlé, že jeho éra bude pokračovať. Krajina bude čoraz viac rozdelená, napätie bude rásť. Nepríde k modernizácii, ktorú Turecko veľmi potrebuje, ale k ďalšiemu zabetónovaniu moci jedného muža, jednej strany.
Erdogan je však zároveň lídrom, ktorého Európa pozná a vie, čo môže od neho očakávať. Prezident má krajinu pod kontrolou, nehrozí väčšia revolúcia alebo pokus o vojenský prevrat.
Konflikt s Kurdmi sa síce bude ďalej stupňovať, ale ten je v porovnaní s utečeneckou krízou a s bojom proti Islamskému štátu, v ktorých sa Európa na Turecko spolieha, okrajovou záležitosťou. Domnelá stabilita európskym lídrom stojí za privretie očí.
Preto je pokračovanie Erdoganovej éry pre európskych politikov dobrou správou. Najmä ak Turecko dodrží svoj záväzok, že udrží milióny sýrskych utečencov na svojom území a nevpustí ich do Európy.
