Začínali ste ako izraelský vojak slúžiaci vlasti, dnes hovoríte o zlyhaniach Izraela. Ako človek tak výrazne zmení postoj?
„Vyrástol som v pravicovej izraelskej rodine. Pravica a ľavica v Izraeli nie je o sociálnych veciach a financiách, ale o tom, či súhlasíte, alebo nesúhlasíte s izraelskou okupáciou a osídľovaním palestínskych území. Na strednú školu som chodil do jednej z osád na západnom brehu Jordánu. Moja sestra je dnes osadníčkou, moji bratranci boli do roku 2005 osadníkmi v Gaze. Od marca 2001 do marca 2004 som slúžil v Izraelských obranných silách (IDF).
Dva roky som bol na západnom brehu Jordánu, z toho štrnásť mesiacov v Hebrone, počas druhej intifády. Prišiel som tam ako vojak v roku 2001, ale vrátil som sa neskôr ako seržant roty. Počas mojej služby v Hebrone som mal veľa otázok a pochybností, či to, čo tu robíme, je správne. Mnohí vojaci, ktorí sa dostanú do Hebronu, sa sami seba pýtajú otázky, ktorým by inak nečelili."
Mali ste tieto pochybnosti hneď od začiatku?
„Od prvej sekundy. Prišiel som do Hebronu a v tom momente som začal cítiť, že niečo je zle. Neustále som videl, ako Izraelčania pred mojimi očami bijú Palestínčanov. A náš rozkaz bol nezasahovať - bola to totiž práca pre izraelskú políciu, my sme tam mali chrániť izraelských osadníkov. Lenže izraelská polícia si nikdy nerobila svoju prácu. Nie preto, že nechcú. Ale očakávajú politickú podporu, prípadne sú sami osadníkmi.“
Kedy ste prvýkrát videli násilie Izraelčanov?
„Bol to jeden z prvých dní v Hebrone. Židovskí osadníci sa modlili na ulici Shuhada a žiadali, aby vojaci prebrali aj oblasť H1, ktorá patrí Palestínčanom. Keď sa na trhu zjavili dvaja mladí Palestínčania, Boh prestal byť podstatný. Mnohí sa k nim vrhli, niekto zakričal, že mladíci majú nôž. Začali ich biť. Boli sme s veliteľom noví, nevedeli sme, čo robiť. Tak sme k týmto Palestínčanom pribehli, chytili sme ich, pritlačili k stene a prehľadali ich, či majú nôž. Kým sme to robili, stále ich osadníci bili. Bolo to len pár sekúnd, keď sme sa s veliteľom na seba pozreli a zistili sme, že nôž nemajú. Bol to len spôsob, ako nás dostať do hry.
Nechali sme tam tých mladíkov a poprosili osadníkov, aby ich nebili. Pretože zasiahnuť sme nemohli. Po pár minútach Izraelčania odišli. Polícii trvalo 15 minút, kým na miesto prišla zo stanice vzdialenej päťsto metrov. Dovtedy sme presvedčili napadnutých mladíkov, aby zostali a sťažovali sa. Keď policajti prišli, spýtali sa: A kde sú osadníci, ktorí útočili? Povedali sme im, že už odišli. A ich reakcia? ‘Aha, tak tu nemáme čo robiť.’ A odišli.“
Kedy sa to vo vás zlomilo?
„Bol som na hliadke, keď sme sa snažili ochrániť stavbárov, ktorí zamurovávali dvere palestínskych obchodov a domov na ulici Shuhada. Dnes priamo v strede mesta s 250-tisíc Palestínčanmi žije 850 židovských osadníkov. A každodenne ich chráni 650 vojakov. Jediným spôsobom, ako ich chrániť, je vytvoriť bezpečnostné zóny, ktorými Palestínčania prechádzať nemôžu. Menej Palestínčanov, viac bezpečnosti.