Bývalý izraelský vojak: V Palestíne som slúžil, aby som zastrašoval

Začínali ste ako izraelský vojak slúžiaci vlasti, dnes hovoríte o zlyhaniach Izraela. Ako človek tak výrazne zmení postoj?

„Vyrástol som v pravicovej izraelskej rodine. Pravica a ľavica v Izraeli nie je o sociálnych veciach a financiách, ale o tom, či súhlasíte, alebo nesúhlasíte s izraelskou okupáciou a osídľovaním palestínskych území. Na strednú školu som chodil do jednej z osád na západnom brehu Jordánu. Moja sestra je dnes osadníčkou, moji bratranci boli do roku 2005 osadníkmi v Gaze. Od marca 2001 do marca 2004 som slúžil v Izraelských obranných silách (IDF).

Dva roky som bol na západnom brehu Jordánu, z toho štrnásť mesiacov v Hebrone, počas druhej intifády. Prišiel som tam ako vojak v roku 2001, ale vrátil som sa neskôr ako seržant roty. Počas mojej služby v Hebrone som mal veľa otázok a pochybností, či to, čo tu robíme, je správne. Mnohí vojaci, ktorí sa dostanú do Hebronu, sa sami seba pýtajú otázky, ktorým by inak nečelili."

Mali ste tieto pochybnosti hneď od začiatku?

„Od prvej sekundy. Prišiel som do Hebronu a v tom momente som začal cítiť, že niečo je zle. Neustále som videl, ako Izraelčania pred mojimi očami bijú Palestínčanov. A náš rozkaz bol nezasahovať - bola to totiž práca pre izraelskú políciu, my sme tam mali chrániť izraelských osadníkov. Lenže izraelská polícia si nikdy nerobila svoju prácu. Nie preto, že nechcú. Ale očakávajú politickú podporu, prípadne sú sami osadníkmi.“

Kedy ste prvýkrát videli násilie Izraelčanov?

„Bol to jeden z prvých dní v Hebrone. Židovskí osadníci sa modlili na ulici Shuhada a žiadali, aby vojaci prebrali aj oblasť H1, ktorá patrí Palestínčanom. Keď sa na trhu zjavili dvaja mladí Palestínčania, Boh prestal byť podstatný. Mnohí sa k nim vrhli, niekto zakričal, že mladíci majú nôž. Začali ich biť. Boli sme s veliteľom noví, nevedeli sme, čo robiť. Tak sme k týmto Palestínčanom pribehli, chytili sme ich, pritlačili k stene a prehľadali ich, či majú nôž. Kým sme to robili, stále ich osadníci bili. Bolo to len pár sekúnd, keď sme sa s veliteľom na seba pozreli a zistili sme, že nôž nemajú. Bol to len spôsob, ako nás dostať do hry.

Nechali sme tam tých mladíkov a poprosili osadníkov, aby ich nebili. Pretože zasiahnuť sme nemohli. Po pár minútach Izraelčania odišli. Polícii trvalo 15 minút, kým na miesto prišla zo stanice vzdialenej päťsto metrov. Dovtedy sme presvedčili napadnutých mladíkov, aby zostali a sťažovali sa. Keď policajti prišli, spýtali sa: A kde sú osadníci, ktorí útočili? Povedali sme im, že už odišli. A ich reakcia? ‘Aha, tak tu nemáme čo robiť.’ A odišli.“

Kedy sa to vo vás zlomilo?

„Bol som na hliadke, keď sme sa snažili ochrániť stavbárov, ktorí zamurovávali dvere palestínskych obchodov a domov na ulici Shuhada. Dnes priamo v strede mesta s 250-tisíc Palestínčanmi žije 850 židovských osadníkov. A každodenne ich chráni 650 vojakov. Jediným spôsobom, ako ich chrániť, je vytvoriť bezpečnostné zóny, ktorými Palestínčania prechádzať nemôžu. Menej Palestínčanov, viac bezpečnosti.

Sú tu oblasti, kde si Palestínčania nemôžu otvoriť obchody, takže hlavný trh aj desiatky obchodov zatvorili. Sú tu ulice, kde nemôžu Palestínčania ani chodiť. Niekedy však žijú na poschodí a dostať sa domov môžu len rebríkom zo zadnej strany. Chránite ľudí, ktorí zamurujú dvere do niečieho domu. Kráčate ulicou, vidíte rasistické grafity typu Arabi do plynu... a niečo vám nesedí. Nezdá sa vám to ako dobrá vec, ktorú máte spraviť. To bol začiatok.“

Čo si myslí mladý izraelský vojak, keď prichádza do Hebronu? Ide tam za účelom chrániť Izraelčanov alebo bojovať proti nepriateľom?

„Misia je jasná – chrániť osadníkov. A preto mám rád Hebron – je to miesto, ktoré sa vás nesnaží oklamať. Je to miesto pravdy. Prináša tieto pochybnosti v najzrozumiteľnejšej podobe. Úloha je jasná - Židia tu utrpeli veľký masaker a sú tu pochované postavy z biblických čias. Máme však pre tieto dve veci dovolené robiť to, čo sme robili?“

Ak k niečomu takému dochádzalo pravidelne, prečo sa nikto pred vami neozval?

„Ako vojak si vždy nájdete spôsob, ako to ospravedlniť. Je tu misia, rozkaz a najmä kamarátstvo. Armáda tak funguje, nemáte čas na pochybnosti. Až keď som bol seržant a mal viac voľného času, začal som sa zamýšľať nad všetkým v perspektíve civilistu. Už som nevedel ospravedlniť svoje činy. Preto som sa obrátil na kamarátov – vojakov, ktorí mi rozumeli. A zistil som, že sa tak cítime všetci.

Preto vznikla organizácia Breaking the Silence (Prelomiť mlčanie). Začali sme o tom hovoriť a uvedomili si, že spoločnosť, ktorá nás sem poslala, netuší, čo robíme. Preto sme „priniesli Hebron do Tel Avivu“, ako sa volala naša výstava fotografií. Dnes máme asi tisíc členov.“

Má podľa vás tento konflikt vôbec nejaké riešenie?

„Musíme si ujasniť, že tento príbeh je o izraelskej okupácii. V mier neverím, nemyslím si, že ho vo svojom živote uvidím. Nie sme skupina pacifistov, sme len proti okupácii. Myslíme si, že ľudia by mali žiť pod svojou vládou a nie pod vládou cudzej armády. Najmä ak to je naša armáda.“

Aj vaša rodina žije v osadách na západnom brehu. Práve tie najviac kritizujú mimovládky, vraj zbytočne provokujú.

„Áno, ale je to len časť príbehu. Problémom je okupácia. Hebron je dobrý príklad – 850 osadníkov a 250-tisíc Palestínčanov. Jediný dôvod, prečo osadníci prežili, je vojenský režim, ktorý ich chráni. Problémom je, že naším národným projektom je vyše 48 rokov vojenská nadvláda nad Palestínou. Pretože na to sú finančné, vojenské aj politické zdroje.“

Čo je teda najdôležitejšie, aby sa táto situácia zlepšila?

„Treba skončiť okupáciu. Môže sa Slovensko zajtra zobudiť a vládnuť okolitým krajinám ďalších 48 rokov? To, že na to nie je politická vôľa, je druhý problém. A takisto každý, kto verí, že Palestínčania vedia v takejto situácii existovať ďalšie roky, žije v klamstve.“

Myslíte si, že v osadách žijú Židia, ktorí si myslia, že by mali odísť?

„Dôležitejšie je, čo si myslí izraelský štát. Je príliš jednoduché viniť osadníkov. Ale ten, kto poslal 650 vojakov do osady v Hebrone – to nie sú osadníci, ale štát. Bez vojakov by totiž nemali šancu – a štát chce, aby tam zostali. Neakceptujem myšlienku, že keď nie je mier, môžeme okupovať. Okupácia nič dobré nepriniesla – zničila morálku armády, morálku ľudí, profesionalizmus armády a spochybňuje legitimitu štátu Izrael. Okupácia sa mala skončiť už včera.“

V Hebrone veľa ľudí hovorí o nenávisti. Je to len prípad Hebronu?

„Hebron je model. Nie je unikátny, ale je vizuálny, koncentrovaný. Ale ukazuje to isté, čo je rozšírené na celom západnom brehu. K útokom dochádza aj inde, aj separácia a zatvorené ulice nie sú len v Hebrone. Tam len našu prítomnosť najviac cítili. Bola to jedna z vecí, ktorú sme robili - aby bolo cítiť našu prítomnosť. Konceptom je, že ak Palestínčania vidia, že všade je armáda, tak sa budú báť útočiť. Tri hliadky sa 24 hodín denne prechádzajú po meste, občas vtrhnú do palestínskeho domu. Ide o náhodný dom.

Niekoľko mesiacov som velil podobnej jednotke – zobudíte rodinu, prehľadáte dom, vybehnete von, hodíte zvukové granáty, spravíte hluk, skontrolujete ďalší dom. Takto trávite svoju osemhodinovú šichtu. Od začiatku druhej intifády až dodnes sa to ani na sekundu nezastavilo. Každý Palestínčan musí cítiť, že sa hocikedy môžu zjaviť vojaci. Voláme to pocit vojenského prenasledovania. Pred pár mesiacmi sme spovedali vojaka, ktorý bol dôstojníkom v Hebrone v roku 2013. A hovoril: Dnes som sa rozhodol, že svoju osemhodinovú hliadku strávim tým, že fyzicky prehľadám 300 náhodných Palestínčanov. Prechádzam sa, robím to a počítam. Vyberám si náhodne.“

Nemá niečo takéto opačný efekt? Nebudú sa ľudia viac búriť alebo nebudú radikálnejší?

„To si myslíte vy, možno aj väčšina ľudí, ale nie armáda.“

Ako sa dnes zamýšľate nad svojou minulosťou, nad časmi, keď ste slúžili v Hebrone?

„Beriem Breaking the Silence ako nejaké vyvodenie zodpovednosti. Po tom, čo som si uvedomil, čo som robil, som nemohol zostať ticho. Musel som niečo spraviť. A o tom tento projekt je – postaviť sa a povedať pravdu o okupácii a apelovať na ďalších, aby prelomili svoje mlčanie.“