Ján Berky Mrenica mladší chytil husle do rúk ako štvorročný. „Pustil som ich iba na chvíľu, v období puberty. Vyrastal som v kaštieli v Rusovciach, otec tam hral vo folklórnom súbore SĽUK. Je asi prirodzené, že chcel mať zo mňa niečo. Keď som bol malý, bavilo ma to viac ako teraz. Nikdy som však nerobil žiadne extrémy, že by som cvičil od rána do večera. Je ale pravda, že v puberte sa mi veľmi nechcelo, človek má predsa len iné záujmy. Inklinoval som k inej hudbe, k bigbítu, počúvali sme Deep Purple, búchali sme po hrncoch. Dnes beriem svoju hru ako prácu.“ Členmi sú – husle: Ján Berky Mrenica ml.,violončelo: Silvia Šarköziová, kontrabas: Tibor Lévai, husle: Martin Slezák, cimbal: Ernest Šarközi, Viola Emil Hasala a Jozef Farkaš. Na svojom konte majú deväť albumov, vznikli v roku 1991, hoci sa členovia kapely poznajú roky, niektorí ešte zo základnej školy.
Len nedávno bol ples aj v Opere. Ten otváral tohoročnú plesovú sezónu. Viacerí verejnosti známi páni prišli na túto snobskú akciu nielen s manželkou, ale aj s riadnou hotovosťou. Mali ju v päťtisícovkách. Tie totiž na tejto akcii dávajú na slák muzikantom z Diabolských huslí.
Poznáte ich všetci, Diabolské husle Berkyho Mrenicu. Keď nám jedna agentúra povedala, že za večer berú 45-tisíc, Berky sa len usmial. Za to vraj ani nevytiahne kufre z auta. Mal pravdu. Sú ozdobou mnohých plesov, večierkov, televíznych vystúpení. Ani členovia kapely sa netaja tým, že na plese v Opere sú tringelty väčšie ako samotná gáža za večer. Prvý honorár Jána Berkyho Mrenicu mladšieho bol pritom triviálny.
„Ako päťročný som robil televíznu reláciu, kde mi museli špeciálne ušiť frak. Dostal som autíčko. Keď som študoval na konzervatóriu, privyrábal som si hraním v amatérskych súboroch – dostávali sme asi stoštyridsať korún mesačne, neskôr štyristo. Riaditeľ mi hovoril – Berky, nekšeftuj, keď nemáš na polievku, ja ti dám. Hrávali sme aj svadby, stužkové, beánie. Volali sme sa kapela Daj glga alebo Ľudová hudba Kláry Zetkinovej, robili sme si z toho srandu.“
Dnešná sedemčlenná kapela takisto začínala od piky, ako hovoria umelci. Jazdili na škodovke a žiguláku, dnes sa vozia v mikrobuse značky Mercedes. Okrem Slovenska hrajú najčastejšie vo Švajčiarsku a v Nemecku, kde je o ich hudbu stále veľký záujem. Ján Berky Mrenica mladší, ktorý kráča v otcových šľapajach, pokojne hovorí: „Ľudia sú tam zvyknutí chodiť na kultúru. Aj keď nás nepoznajú, prídu, vždy je plné. U nás ľudia radšej sedia pred televízorom. Ale ani sa im nečudujem. Ani nám sa dobre nehrá v chátrajúcich kulturákoch, ktoré sa ani nedajú poriadne vykúriť a o klimatizácii v lete môžu iba snívať.“
Diabolské husle majú pochodený celý svet, sólovo aj s Lúčnicou. Ich majstrovstvo si vypočuli v Amerike, v Kanade, Austrálii, Japonsku, v Číne a, samozrejme, v celej Európe. „Našou obľúbenou témou na cestách sú diéty a zdravá výživa. Keby ste vedeli, koľkokrát sme sa o tom bavili. Nikdy to však nikto nedodrží. Ja som tiež rôzne skúšal, posledná bola piškótová – pribral som tri kilá. Inak sme asi najťažšia kapela na Slovensku. Kapela Lojzo – to sú štíhli chlapíci!“
O peniazoch i rasizme
Ján Berky Mrenica ml. nemá problém s týmito témami, ale konkrétny je málo.
Dá sa s ľudovou hudbou na Slovensku vyžiť?
„Keby sa nedalo, nerobili by sme to. Nie je toho toľko, aby sa stal človek ťažkým milionárom, no na cene sa dá vždy dohodnúť. Dnes už sú na Slovensku firmy, ktoré dokážu zaplatiť aj toľko, koľko nám platia v zahraničí. Ešte sa neradíme k tým, čo berú tristotisíc za pesničku, to sa nám ešte nepodarilo, ale pracujeme na tom.“ (Smiech.)
Kde hrávate radšej – na firemných akciách alebo na koncertoch?
„Radšej odohrám koncert, kde si ľudia zaplatia a prídu kvôli nám a počúvajú nás. Na firemných akciách majú ľudia v jednej ruke vidličku, v druhej nožík a nevedia, ako majú tlieskať. Je veľa akcií, kde sú prominentní hostia a zlá strava.“ (Smiech.)
Ste rómska kapela, ale nie všetci vaši členovia sa hlásia k tejto národnosti. Nebola to podmienka, keď ste dávali kapelu dohromady?
„Niet sa za čo hanbiť. Každý človek si je strojcom svojho šťastia, kto ako žije, tak sa má. Nejde o to, či je niekto taký alebo onaký.“
Čo hovoríte na rasizmom zaváňajúce výroky niektorých slovenských politikov?
„Ja s tým skúsenosti nemám, väčšinou to púšťam jedným uchom dnu a druhým von. Niekedy ma to trápi, lebo poznám veľa ľudí, ktorí sú rómskej národnosti a stretli sa s diskrimináciou. Stáva sa im, že prídu na úrad práce a povedia im, že táto pozícia je už obsadená, pričom sa neraz stalo, že ešte nebola. Nikto sa ich nepýta, či to vedia robiť, alebo nie.“
FOTO – TASR, DESANA DUDÁŠOVÁ a ARCHÍV
