Grigorij Mesežnikov
O dôvodoch odchodu politikov z vysokých funkcií a strate dôvery verejnosti sme sa zhovárali s riaditeľom Inštitútu pre verejné otázky, politológom GRIGORIJOM MESEŽNIKOVOM.
Čo je podľa vás najzávažnejším dôvodom na pád politikov a stratu dôvery verejnosti? Klientelizmus, korupcia, mimomanželský vzťah, nadmerné požívanie alkoholu a správanie sa pod jeho vplyvom, nevysvetlené majetkové pomery, pocit arogancie moci?
„Berme do úvahy iba udalosti od roku 1998 – vtedy nastala akási normalizácia politických pomerov a začali sa presadzovať štandardnejšie metódy aj v týchto otázkach. Väčšina prípadov odchodu politikov od toho roku súvisela práve s podozreniami z korupcie a klientelizmu. V prevažnej väčšine týchto prípadov bolo politicky neúnosné, aby dotknutí politici zotrvali vo funkcii.“
Tlak na demisiu alebo odvolanie sa vyvíjal zo strany žurnalistov, nato aj zvnútra strán a koalície. Čo zavážilo?
„Významnú úlohu zohrali médiá, zverejnenie niektorých faktov vytvorilo situáciu, keď začali politické strany považovať pôsobenie konkrétnych ľudí vo funkciách za neúnosné a škodlivé. Záväzné boli však aj deklarácie strán koalície po roku 1998 – že vstúpili do vlády s prísľubom uplatňovania nových metód. Na pozadí činnosti niektorých členov vlády, aj keď sa podozrenia voči nim súdnou cestou nepotvrdili, sa vytvorilo prostredie, ktoré prinieslo konkrétnym politickým stranám viac škody ako úžitku.“
Hoci by sa zdalo, že za prvej Dzurindovej vlády bolo viac škandálov a demisií než za Mečiara, súvisí to zrejme so spomínanou štandardizáciou spoločnosti a jej priblížením k západným demokraciám?
„Áno. Podstatnú úlohu zohralo to, že sa začali uplatňovať, možno aj v obmedzenej rovine, nové prvky. Za Mečiarovej vlády súviseli pády ministrov s vnútrokoaličnými alebo vnútrostraníckymi mocenskými tlakmi. V prípade odchodov po roku 1998 toto nebolo irelevantné, ale normalizácia sa prejavila vo vyvodzovaní osobnej politickej zodpovednosti.“
Čím si vysvetľujete dojem politikov Dzurindovej koalície o nepostihnuteľnosti ich prešľapov? Predpokladali vari, že žurnalisti nebudú z falošného pocitu spolupatričnosti upozorňovať na ich nešváry? Alebo išlo o ich pocit nedotknuteľnosti či arogancie moci?
„Možno počítali s tým, že keď patria do tej demokratickej časti politického spektra, tak demokratické médiá budú voči nim zhovievavejšie. Ak také obdobie aj bolo, tak trvalo pomerne krátko. Médiá potom brali väčší ohľad na pravidlá férového vývoja – väčšia transparentnosť a odpočítateľnosť.“
Aký z politických prešľapov vníma najkritickejšie verejnosť?
„Korupciu, klientelizmus. To, čo je viditeľnejšie a čo súvisí s podozreniami z neopodstatneného obohacovania sa. To vníma oveľa kritickejšie ako mimomanželský vzťah alebo požívanie alkoholu. Slovenská spoločnosť je citlivá na majetkové záležitosti. Napokon – nejde o odchod politika, ale o stratu sily politika – názorným príkladom je Vladimír Mečiar.“
Nemalo na stratu jeho sympatizantov a vytvorenie prostredia nedôvery vplyv aj zverejnenie denníka SME o Mečiarovej 41-miliónovej platbe v hotovosti za rekonštrukciu Elektry?
„Predpokladám, že to malo veľký vplyv. Táto kauza bola jedným z faktorov oslabenia HZDS a zverejnenie tých údajov, ktoré bolo veľmi vierohodné a presvedčivé, ovplyvnilo situáciu na politickej scéne vôbec. Aj tým, že HZDS sa začalo tými otázkami zaoberať. Mečiar zrejme počítal pred voľbami s agendou kritiky Dzurindovej vlády za jej v úvodzovkách nepresvedčivý výkon, namiesto toho sa musel okrem vnútorných konfliktov v HZDS zaoberať vysvetľovaním kauzy 41 miliónov. Zverejnenie tých údajov výrazne zasiahlo do celého predvolebného diskurzu a malo významné politické konzekvencie aj s poklesom preferencií HZDS a nakoniec slabším volebným výsledkom, hoci to treba vnímať v kombinácii s ďalšími faktormi.“
