Tváre mŕtvych zobrazovali už aj slávni maliari, smrť k vojne patrí, hovorí vojnový fotograf.
Nikto sa nevedel postaviť Jeľcinovi, výsledkom sú státisíce mŕtvych a Vladimir Putin, hovorí pre SME vojnový fotograf STANLEY GREENE.
TEXT: Matúš Krčmárik
Už takmer tri desaťročia robíte vojnového fotografa. Stále sa vraciate do oblastí, odkiaľ iní ľudia utekajú. Prečo?
„V prvom rade si nemyslím, že je veľa ľudí, ktorí by to chceli alebo vedeli robiť. A už to robím tak dlho, že si ani nemyslím, že by som len tak prestal. Možno raz prestanem, ale teraz sa mi zdá, že taký som, preto v tom pokračujem.“
Čo vás tam ťahá?
„V prvom rade hnev. Viem sa veľmi naštvať, keď ľudia uviaznu v zúfalých situáciách, že sa dostanú do takéhoto ohrozenia a my s tým nič nerobíme. Chcem byť poslom, ktorý prináša ich príbehy.“
Dá sa byť vo vojnových zónach objektívnym pozorovateľom?
„Vždy sú dve strany, ale každá situácia vás dostane a potom vás už nechce pustiť. Vtedy si musíte určiť, ako sa chcete dať unášať. Napríklad Čečensko sa mi dostalo do tela a teraz sa už toho neviem zbaviť, ako by sa do mňa zabodlo hákmi. Vždy, keď si nájdem dôvod, vraciam sa tam a fotím. Napríklad Irak na mňa takto nepôsobil. Tam som pokrýval povstanie, lebo som bol zvedavý, potom som fotil Američanov, lebo som chcel vidieť obe strany konfliktu.“
Ktorý konflikt súčasnosti je pre vás najlákavejší?
„Teraz ma veľmi zaujíma situácia na Ukrajine, rád by som sa tam vrátil, ale je to náročná a komplexná téma. Chcel som sa na to pozrieť aj zo strany proruských separatistov. Nie preto, že by som ich obzvlášť miloval, ale chcel som vidieť, ako fungujú. Pre ich postoje by to však bolo veľmi ťažké, a preto si musím len stáť za tým, čo som už na Ukrajine urobil.“
Často sa vraciate do krajín, kde ste už fotili?
„Áno. Rád by som sa napríklad vrátil do Sýrie, ale teraz je to tam príliš nebezpečné a nemám pocit, že by som vedel nafotiť niečo viac ako minule. Chcel by som však pochopiť situáciu ľudí, ktorí tam uviazli a preniesť ju do sveta. Robil som na projekte s ľuďmi, ktorí utekali zo Sýrie a bolo to veľmi frustrujúce.“
Prečo je Čečensko pre vás také výnimočné?