Ben Kuroki (16.5.1917 - 1.9.2015), syn japonských imigrantov, a jeho brat Fred narukovali do americkej armády po útoku na Pearl Harbour.
V tom čase americká armáda výrazne pochybovala o lojalite vojakov japonského pôvodu. Po počiatočnom odmietnutí obaja bratia precestovali 240 kilometrov a vďaka povoleniu od druhého náborára sa stali súčasťou americkej armády.
Ben Kuroki mal však vyššie ciele a napriek zákazu sa chcel stať súčasťou vzdušných síl. Jeho nadriadení mu žiadosť o zaradenie do letky zamietli najmä z obáv o to, aký osud by stretol japonského Američana, ak by padol do zajatia Japoncov.
Výnimku mu nakoniec udelil vojenský minister Henry L. Stimson a seržant Kuroki sa tak stal jediným japonským Američanom v službách vzdušných síl USA. Po tomto rozhodnutí a vyjadrení dôvery od armády povedal pre The Omaha World-Herald: „Mám japonskú tvár, ale moje srdce je americké.“
Počas svojej vojenskej kariéry sa zúčastnil na 58 leteckých misiách v Európe, severnej Afrike a Japonsku. Medzi členmi posádky bol obľúbený, európska posádka ho prezývala „Najčestnejší syn“ a počas tichooceánskych náletov si zas vyslúžil prezývku „sad saki“ (prekl. smutný saki).
Išlo o spojenie bežného označenia pre vojenského regrúta „sad sack“ (prekl. Smutné vrece) a názvu japonského ryžového nápoja sake. Posádka si ho uctila aj tým, že po ňom niesol meno jeden z bombardérov.
Za pôsobivé bojové zásluhy počas vojny a prekonávanie rasových predsudkov mu bolo v roku 2005 udelené jedno z najvyšších vyznamenaní americkej armády. Pri jeho preberaní povedal o vtedajšej diskriminácii, ktorá mu takmer zabránila zúčastniť sa na leteckých misiách: „Musel som bojovať ako o život, aby som mohol bojovať za svoju krajinu.“