TEXT: Matúš Krčmárik
A j keď mnohí Európania ich chápu ako jednoliatu masu, tie príbehy sú veľmi odlišné. Najmä pohnútky, prečo opustili svoju vlasť a vydali sa na riskantnú cestu do Európy.
Aké percento ich počas nej zomrie a koľko naozaj zakotví v nejakom slobodnom štáte na starom kontinente, sa nedá celkom povedať. Napriek tomu zanechajú za sebou všetko.
Rôzni sú aj ľudia, ktorí sa s nimi dostávajú do kontaktu. Vďaka peniazom od najchudobnejších zarábajú veľké peniaze, stavajú si domy a žijú si v luxuse. To, čo je pre iných utrpenie, je pre pašerákov ľudí zdrojom príjmov.
Bez šance na slobodu
Vojna v domovine, ktorá zabila státisíce ľudí a pri ktorej sa nečrtá šanca, že by sa mala v najbližších dňoch, mesiacoch či rokoch skončiť a Sýria by mohla spoznať slobodu.
Alebo Eritrea. Režim, ktorý si zo svojich občanov spravil otrokov a nedáva im možnosť naplniť svoje možnosti, nehovoriac o predstavách o vysnívanom živote.
Sever Nigérie. Krajiny, o ktorej sa hovorí ako o ekonomickom ťahúňovi Afriky, no ktorá zabúda na svoj sever. Ľudia tu žijú v polopúšti, v neustálom strachu pred islamistický hnutím Boko Haram a bez nádeje, že by v južnej časti svojej vlasti (aj keď málokto tam kresťanskú časť Nigérie za svoju vlasť naozaj považuje), našli nový domov.
Títo všetci a mnohí ďalší svoj život dobrovoľne vložia do rúk pašerákov s ľuďmi. Siete, ktorá zarába veľké peniaze na poslednej nádeji ľudí, ktorí už takmer všetku nádej stratili.
