Naším najväčším nepriateľom sú nariadenia, hovorí humanitárna pracovníčka MÁRIA SLIACKA, ktorá pôsobí na Ukrajine v rámci rozvojovej agentúry ADRA.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa stali humanitárnou pracovníčkou?
„Začala som ako dobrovoľníčka na Ukrajine a v Keni. Po návrate z Kene, kde som strávila rok prácou s chlapcami z ulice, som chcela skúsiť prácu v neziskovej organizácii. Človek v ohrození vtedy otváral pozíciu humanitárneho pracovníka a tak som to skúsila. Keďže mám rada výzvy a ťažké veci, zistila som, že mi humanitárna práca naozaj sedí. Človek musí robiť rýchle rozhodnutia v strese, každá humanitárna situácia je teda odlišná. Práca prináša každý deň nové výzvy a čím viac skúseností človek má, tým lepšie vie situácie predvídať. Samozrejme, pri humanitárnej práci človek zažije aj veľa zadosťučinenia, pretože pomoc vidno relatívne rýchlo a v krátkom čase.“
Pôsobili ste v Južnom Sudáne, na Ukrajine či v Afganistane. V čom boli tieto krajiny iné z pohľadu vašej práce?
„V každej krajine si myslím, že to už zložitejšie vari ani nemôže byť, a potom prídem do ďalšej krajiny a zistím, že pomoc je ešte zložitejšia. Zatiaľ najkomplikovanejšie pre mňa boli humanitárne misie v Sýrii a teraz na Ukrajine. Do Sýrie som sa za celé tri mesiace nedostala a celú logistiku som rozbiehala z tureckých hraníc. Nehovorila som ani po turecky, ani po arabsky - v Sýrii som mala troch zamestnancov, ktorí hovorili lámanou angličtinou a zabezpečovali sme distribúciu chleba pomerne hlboko vnútri Sýrie. Odišla som neplánovane, turecké úrady mi nedali povolenie na pobyt, takže som musela krajinu opustiť zo dňa na deň.“
Humanitárnej pomoci bránia únosy aj stres pracovníkovČítajte
Čo je ťažké na Ukrajine?
„Zo všetkých krajín, v ktorých som doteraz pracovala, je Ukrajina najkomplikovanejšia z hľadiska legislatívy.
