Ak by existoval rebríček najúspešnejších sovietskych dvojitých agentov z čias studenej vojny, Ames by v ňom s najväčšou pravdepodobnosťou zastával jednu z najvyšších priečok. Pre Američanov však bol pohromou. Nenápadný muž bol pre nich zradcom a vrahom.
Dnes si v prísne stráženej pennsylvánskej väznici odpykáva doživotný trest za vlastizradu.
TEXT: Pavol Štrba
A mesov príbeh nie je len príbehom zrady. Je aj dôkazom neschopnosti vtedajšej americkej Ústrednej spravodajskej služby (CIA), ktorá podcenila nenaplnené ambície, osobnostné nedostatky a morálne zábrany svojich vysoko postavených agentov.
Ames na to zaplatil svojou slobodou, najmenej desiatku ľudí to však stálo život.
Podceňovaný chaotik
Aldrich Hazen Ames (1941) začal kariéru v CIA v roku 1962. O šesť rokov ho vyslali do Turecka, kde mal na starosti verbovanie záujmových osôb sovietskej tajnej služby do radov CIA.
Napriek tomu, že sa mu to celkom darilo, nadriadení ho ohodnotili len ako „priemerného“. Podobne to bolo v prípade jeho ďalších zahraničných angažmánov. Za všetko hovorí jedna z historiek o tom, ako si vo vlaku zabudol kufrík s citlivými materiálmi CIA.
Chaotika Amesa za to len napomenuli. Bol to tak trochu nepraktický, aj keď vysoko inteligentný agent. Navyše si rád vypil, čo si čoskoro všimli aj jeho spolupracovníci. Takých však v tom čase bolo v CIA viac.
Amesove skutočné problémy sa začali až v roku 1983. Po sérii milostných afér sa definitívne rozviedol so svojou manželkou a musel jej vyplácať odškodné vo výške asi 40-tisíc dolárov. Jeho nová manželka, Kolumbijčanka María de Rosario Dupuy bola navyše – jemne povedané - náročná.
Podceňovaný a odstrkovaný Ames dostal nápad, ako sa dostať z finančnej krízy: začne predávať Sovietom mená ich agentov, ktorí pracovali pre Američanov.
Sovietski agenti začali miznúť
[content type="citation"]Peniaze, peniaze boli tou motiváciou.[/content]
V apríli roku 1985 konečne nazbieral odvahu. Keďže nevedel, ako nadviazať kontakt so sovietskou KGB, v zúfalstve sa rozhodol, že zájde priamo na veľvyslanectvo ZSSR.
Najprv však zašiel do baru cez ulicu, aby sa posilnil. Nakoniec tých posilňujúcich pohárikov bolo šesť a do sídla sovietskeho veľvyslanca vo Washingtone vošiel opitý.
