[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/1/56/5661641/5661641.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Utečenecký tábor v severoirackom Arbíle. FOTO: Martin Navrátil[/content]
TEXT A FOTO: Martin Navrátil
ARBÍL. Je takmer 50 stupňov a do utečeneckého tábora na severe Iraku práve prišla dodávka s tričkami. Napriek teplote sa pred malou búdkou tiahne niekoľko desiatok metrov dlhý rad. Nikto sa netlačí, nenáhli sa. Každý dostane rovnaký prídel. Od potravín až po prikrývky.
V tábore Baharka v severoirackom Arbíle v autonómnom regióne Kurdistan žije dnes asi 5500 ľudí. Matky s deťmi oddelene, celé rodiny v ďalších dvoch sektoroch. Väčšina utiekla z Iraku okupovaného Islamským štátom, niektorí zo Sýrie. Najmä kresťania, ktorých militanti najčastejšie vraždili.
Ich popravili, jeho nie
Azis má 45 rokov a kým neprišiel Islamský štát, býval v irackom Mosule. Pred príchodom islamistov nestihol utiecť tak, ako jeho známi. Nepomohol mu ani brat s kontaktmi - všetky cesty už boli úplne zavreté.
„Islamský štát ma na mojom úteku chytil. Keď si všimli môj kríž na krku, okamžite ma zavreli do väzenia. Mal som šťastie v nešťastí, nemučili ma fyzicky tak, ako mojich kamarátov. Ale neviem, či psychické mučenie nie je rovnako strašné...“ hovorí útly muž.
Azisovi neustále ukazovali video s popravami kresťanov s tým, že keď neprestúpi na pravú vieru, čaká ho to isté. „Raz nás vzali z väzenia. Znovu nás vyzvali, aby sme sa vzdali kresťanstva. Nás, ktorí sme tak nespravili, odviezli na neznáme miesto. Rozdelili nás na dve skupiny. Prvú popravili a povedali, že ak sa nevzdáme, presne toto sa s nami stane,“ dodáva Azis.
Nakoniec sa mu podarilo ujsť do bezpečného Kurdistanu. Útly pán sa pozerá skleným pohľadom do neznáma a oči mu zaslzia. Stratil všetko, tak ako všetci, ktorí sú v tábore.
Muži z Mosulu prežili fyzické aj psychické mučenie, dnes žijú v tábore. FOTO – MARTIN NAVRÁTIL
Pocit užitočnosti
V tábore sú školy, ihriská, divadlo, nemocnica, ale aj obchody či kadernícky salón. Kresťanské organizácie z celého sveta sa tu snažia zabezpečiť život a postupne začleňovať utečencov do každodennej činnosti.
Ako vraví James, jeden z humanitárnych pracovníkov, treba všetkých zapojiť do spoločnej práce, aby nestratili nielen návyky, ale aby mali pocit užitočnosti. Preto každý obchod, reštaurácia či predajňa zamestnáva niekoho z tábora.
Napriek tomu, že tábor bol vybudovaný narýchlo, vládne tu poriadok a čistota. Najväčším problémom je dodávka pitnej vody a pravidelnej elektrickej energie.
,,Utečenci pri príchode sem nemali žiadne poriadne dokumenty. Takmer všetko nechali pri úteku. Každý má preto svoju identifikáciu, s ktorou sa môže pohybovať slobodne po meste,“ hovorí James. Na preukaz potom dostávajú jedlo aj oblečenie.
