Nedžad Avdič: Chlapec, ktorý prežil vlastnú smrť v Srebrenici

Mužov ako on v Srebrenici nežije veľa. A je celkom možné, že v dnes už v maličkom a bohom zabudnutom mestečku v údolí rieky Drina je vôbec jediný. Presne pred dvadsiatimi rokmi ho v neďalekých lesoch popravili srbskí vojaci. Lepšie povedané, pokúsili sa popraviť.

Kde ste vyrástli?

V malej obci asi 50 km západne odtiaľto, vo Vlasenici. V roku 1992 nás však odtiaľ vyhnali srbskí vojaci, dom nám podpálili a my sme sa dlhé mesiace ukrývali v horách. Moja rodina, teda otec, mama a moje tri sestry, sme sa potom v roku 1993 presunuli do Srebrenice s cieľom nájsť tam úkryt.

Vlasenica bola v tom čase súčasťou srbského územia?

„Nie, bola súčasťou Bosny. Je to asi 50 kilometrov západne odtiaľto, od Srebrenice.

Aká bola situácia v Srebrenici, keď ste tam prišli?

„Srebrenica bola plná utečencov, žili sme kade-tade, v zničených domoch, v garážach, v školách a podobne. Podmienky boli strašné, boli sme hladní, nemali sme čo jesť. Potom prišli vojská OSN a mysleli sme si, že nás zachránia a svet sa konečne dozvie, čo sa tu deje. Mysleli sme si to až do roku 1995. Vtedy sa však veci začali otáčať. Mladič spustil ofenzívu a my sme nevedeli, čo máme robiť.“

Mali ste kam ísť?

„Nikto nevedel, kam ísť. Každý mal strach o život, niektorí ľudia utiekli k základni OSN v mestečku Potočari, dva kilometre od Srebrenice. Ďalší sa schovávali v lesoch a iní chceli ujsť do Tuzly (mesto, ktoré bolo v tom čase pod kontrolou bosnianskej vlády, pozn. red.). Bol medzi nimi aj môj otec, rozhodol sa ísť tam. Moja mama a sestry zase chceli ísť do Potočaru na základňu OSN, sestry boli vtedy ešte veľmi malé a bolo nepredstaviteľné, aby sa schovávali v lesoch a utekali do Tuzly.“

Čo vy?

„Pre mňa to bolo ťažké rozhodovanie. Otec mi povedal: ‚Je to na tebe.‘ Rozhodol som sa ísť s ním do Tuzly.“

Prečo?

„Mali sme veľmi zlú skúsenosť z roku 1992, keď srbskí vojaci spálili náš dom a celú našu dedinu. Videli sme, že sa pred ničím nezastavia, niektorých mojich susedov a príbuzných zabili. Jednoducho sme sa báli o svoje životy.“

Takže v tej chvíli ste si mysleli, že utiecť zo Srebrenice, aj napriek tomu, že ju obliehali bosnianski Srbi, bude bezpečnejšie, ako skryť sa na základni vojsk OSN?

„Bolo to veľmi ťažké rozhodovanie. Keď sa začala ofenzíva, videli sme, že holandskí vojaci nás nedokážu ochrániť. Veľmi rýchlo opustili svoje kontrolné stanovištia a nechali nás napospas osudu. Kričali sme na nich: ‚Kam idete? Prosíme, zostaňte tu!‘ Ale oni utiekli. Spolu so zbraňami a na svojich obrnených vozidlách. V tej chvíli sme pochopili, že nás neochránia. Takže my muži sme nemali inú možnosť, ako ujsť do lesov. Vidíte ma, som živý. Lenže takmer všetci moji mužskí príbuzní sa rozhodli ísť do Potočaru. A na rozdiel odo mňa sú všetci mŕtvi. Nikto z nich neprežil.“

Zamínované polia v okolí Srebrenice a okolité lesy, z ktorých bosnianski Srbi strieľali na utečencov, sa vám vtedy zdali bezpečnejšie ako základňa OSN, ktorú strážili stovky holandských vojakov?

„V tej chvíli nikto nemohol vedieť, čo je lepšie riešenie. A nikto z nás netušil, že srbskí vojaci popravia všetkých mužov, ktorých zatknú. Dokázali sme si predstaviť, že zabijú desať alebo sto ľudí. Ale to, že chladnokrvne zavraždia tisícky ľudí v priebehu niekoľkých dní, to si skutočne nikto nevedel ani len predstaviť. Jednoducho tomu bolo ťažké uveriť.“

Čiže 11. júla 1995 ste sa rozhodli utiecť aj s otcom zo Srebrenice do okolitých lesov.

„V tej chvíli bolo tu v Srebrenici asi 15-tisíc ľudí, ktorí nevedeli, kam ísť. Bol tu totálny chaos, strašne veľa ľudí. Otec sa mi stratil takmer okamžite. Netušil som, kde je, či sa stratil na ceste, alebo či ho zobrali vojaci. Z lesov sa ozývala neustála streľba a výbuchy granátov. Kričal som na neho, plakal som, ale nájsť ho bolo nemožné. Nikoho v tom dave utekajúcich mužov som nepoznal, absolútne nikoho. Bol som veľmi vystrašený, mal som len 17 rokov. Oslovil som mnohých, aby ma vzali so sebou, ale nikto mi neodpovedal, každý chcel zachrániť v prvom rade seba. Nakoniec som sa ocitol v skupine, v ktorej boli prevažne chlapci, moji spolužiaci zo školy, ale aj niekoľko starých ľudí. Kráčali sme dve noci a jeden deň, kým sme sa postupne pooddeľovali.“

Nedžad Avdič. (zdroj: SME - Gabriel Kuchta)

Čo robila bosnianskosrbská armáda?

„Celý čas na nás útočili. Mnoho ľudí bolo zranených a nakoniec sa naša skupina rozpadla. Nevideli sme nič, nevedeli sme, kam ideme a kde sme. Odrazu sme začuli, ako sa nám niekto prihovára cez megafón. Vyzýval nás, aby sme vyšli z úkrytu a budú sa k nám správať v súlade so ženevskými dohovormi. Absolútne sme netušili, čo to znamená, ale tie slová si pamätám dodnes. Dnes už, samozrejme, viem, čo to sú ženevské dohovory, lenže my sme boli vystrašení a nechceli sme vyjsť z úkrytu a vzdať sa Srbom. Kričali na nás, že ak nevyjdeme, zabijú nás. Ľudia z mojej skupiny sa rozhodli, že spoločne vyjdeme von. Nemali sme inú možnosť. A ja som šiel s nimi.“

Ako sa k vám potom bosnianski Srbi správali?

„Boli relatívne slušní dovtedy, kým všetci utečenci nevyšli z úkrytov. Potom nás zoradili na ceste. Bolo nás tam strašne veľa, možno tisíc. Srbskí vojaci sa začali pýtať, či máme nejaké peniaze. Tí, čo nejaké peniaze mali, im ich odovzdali. Ja som nemal nič. Potom nám prikázali, aby sme kráčali smerom na Bratunac (mesto neďaleko Srebrenice, pozn. red.), vzdialený asi kilometer. Prišli sme na lúku, kde v tom čase zhromažďovali ženy a deti, ktoré tam doviezli na dodávkach. Prinútili nás, aby sme im ukázali tri vztýčené prsty. Vztýčený palec, ukazovák a prostredník.“

Obete srebrenickej masakry sú dnes pochované na cintoríne v neďalekom Potočari. (zdroj: SME - Gabriel Kuchta)

Čo znamená to gesto?

„Neviem úplne presne, ale vždy, keď som videl, ako to gesto ukazujú srbskí vojaci, stalo sa niečo zlé. Na mnohých fotografiách vidieť srbských vojakov s tromi vztýčenými prstami, keď dobýjali bosnianske mestá. Či už zo Sarajeva, alebo z iných miest. Je to nacionalistické gesto, vidíte ho občas aj dnes, napríklad u futbalových fanúšikov, keď Srbi hrajú nejaký zápas. Vždy, keď to gesto vidím, vynoria sa mi spomienky na to, čo som zažil počas genocídy.“

Čo sa dialo potom?

„Jeden z vojakov nám začal hovoriť: ‚My sme zo Srbska.‘ Stále to opa koval. Nebolo mi úplne jasné, prečo. Potom nám oznámil, že nás odvezú do okolitých skladov a že nedostaneme obed. To bolo dosť ironické, lebo pravdepodobne už vtedy vedel, čo sa s nami bude diať. Prinútili nás skandovať slogan ‚Nech žije kráľ! Nech žije Srbsko!‘ Museli sme si ľahnúť na brucho na trávu, ležali sme tam asi štyri hodiny, až do ôsmej večer, a celý čas sme počuli, ako sa v okolí ozýva streľba. Potom odrazu prišli nákladiaky. Prikázali nám do nich nastúpiť, ale to bolo takmer nemožné, boli sme už strašne zoslabnutí, preto nás celý čas bili pažbami pušiek.“

Kam vás odviezli?

„Trvalo to niekoľko hodín, nákladiak bol celý zakrytý plachtou, nevedeli sme, kam nás vezú. V plachte bola jedna malá dierka, cez ňu som videl, kadiaľ ideme, a zároveň sa nadychoval. Bola polovica júla a dnu bolo hrozne teplo. Nedali nám žiadnu vodu, takže niektorí muži pili vlastný moč. Bolo to naozaj strašné. Napokon sme sa zastavili pred nejakou budovou na mieste, ktoré sa volá Petkovci. Je to neďaleko mesta Zvornik.

V tej chvíli som nevedel, že je to škola, dozvedel som sa to až neskôr. (Vojaci neďaleko tejto školy vtedy popravili asi 500 mužov a chlapcov, podľa ICTY išlo o jednu z najväčších masových vrážd v rámci celej srebrenickej genocídy, pozn. red.) Pred budovou sme, stále naložení v nákladiakoch, stáli asi hodinu. Kričali sme na Srbov, aby nám dali aspoň kvapku vody. Niektorí ľudia tam naozaj umierali od smädu. Jeden zo Srbov nás začal biť pažbou svojej pušky.

Potom sa nás iný z nich spýtal: ‚Komu patrí táto krajina?‘ A odpovedal si: ‚Toto je srbská krajina a navždy srbskou aj ostane!‘ Všetci sme museli naraz odpovedať, že táto krajina je srbská, aj Srebrenica je srbská a vždy bude srbská.

Dokola sme to museli opakovať. Potom nás odviedli do jednej zo školských tried, budova bola plná ľudí, všade som počul hlasy. Nevedel som, čo sa v tej chvíli deje, pravdepodobne už vtedy začali s popravami. Počul som, ako kričali: ‚Poďte, vy špiny, poďte von!‘ Medzitým sme podpisovali nejaké papiere, nejaký zoznam. Bola polnoc, keď k nám prišiel jeden vojakov a povedal, že sme na rade. Stretol som tam konečne aj svojho strýka. Spýtal som sa ho: ‚Myslíš, že to prežijeme?‘

Povedal, že nie, že to sa určite nestane. Pred triedou stál nejaký srbský vojak a povedal nám, aby sme si vyzuli topánky. Ja som však žiadne nemal, stratil som ich v lese. Mal som len deravé ponožky a on mi povedal, nech si dám dole aj tie. Potom mi prikázal dať si ruky za chrbát a zviazal mi ich.“

Vedeli ste, že vás idú popraviť?

„V tej chvíli som si definitívne uvedomil, že toto je koniec. Dovtedy sme v sebe živili aspoň malú nádej, že to celé prežijeme. Keď nás všetkých spútali a tlačili von zo školy, prechádzali sme cez iné triedy, kde sme videli časti oblečenia a topánky iných ľudí, ktorých pravdepodobne popravili pred nami. Pamätám si, že pri hlavnom vchode som stúpil do niečoho mokrého, pravdepodobne to bola ľudská krv. Pred školou už na nás čakal nákladiak. Napchali nás doň, bolo tam strašne veľa ľudí a málo miesta. Viezli nás asi desať minút a keď sme sa zastavili, všade bolo počuť streľbu. Vojaci otvorili korbu a prikázali nám, aby sme vyliezli von.“

Nepokúsili ste sa ujsť?

„Jednému z mužov sa podarilo rozviazať si ruky. Povedal mi, že ma rozviaže tiež. Odpovedal som mu, že netreba, že aj tak ma zavraždia. On potom vyskočil z nákladiaka a pokúsil sa zvaliť na zem srbských vojakov. Tí na neho začali strieľať, iba som to počul, nič som nevidel. Pravdepodobne ho zastrelili. Ľudia opäť začali kričať a žiadali vojakov o vodu. Prosím, dajte nám aspoň kvapku vody a potom nás zabite, nechceme zomrieť smädní. Vojaci však nereagovali. Celý čas som sa skrýval za ostatnými, robil to každý.

Uvedomovali sme si, že nás zabijú, ale keď je človek tak blízko smrti, začne bojovať o každú sekundu svojho života. Až keď som sa už nemal za koho skrývať, vyskočil som spolu s ostatnými z auta. Bola už tma, ale neďaleko som zbadal zoradené mŕtve telá. V tej chvíli jediná vec, čo som chcel, bolo napiť sa vody. Myslel som aj na to, že moja mama sa nikdy nedozvie, kde som skončil.“

Kedy prišiel koniec?

„Hneď, ako sme vystúpili z nákladiaku všetci. Asi som na chvíľu stratil vedomie. Pamätám si len, že som zrazu ležal na bruchu. Cítil som ukrutnú bolesť na pravej strane brucha, aj na pravom ramene. Chlapík, čo ležal vedľa mňa, bol na rozdiel odo mňa celý rozstrieľaný. Potom ma do ľavej nohy trafila ďalšia strela. V tej chvíli som chcel zomrieť, lebo tá bolesť bola neznesiteľná. Hovoril som si, ó Bože, prečo len nezomriem?

Nemal som už síl zakričať na vojakov, nech ma zabijú, ale veľmi som si želal, aby to spravili. Keď skončili so streľbou, jeden z vojakov prikázal druhému, aby skontroloval, či sú všetci mŕtvi. Videl som, ako ten vojak tesne pred mojimi očami stúpa po okolitých telách. Ľudí, ktorí kričali od bolesti, opäť zastrelil. Malé úlomky z tých striel alebo z kameňov, od ktorých sa odrazili, ma trafili. Ešte viac som sa začal modliť, nech zomriem, pretože som už bol naozaj veľmi zranený a tá bolesť sa nedala zniesť.“

Ako to, že ste prežili?

„Keď všetci vojaci nastúpili do áut a odišli, už som žiadne hlasy nepočul. Krvácal som a ruky mal som stále zviazané za chrbtom. Pokúsil som sa otočiť hlavu iným smerom, pretože ma tlačili ostré kamene, a všimol som si, že neďaleko mňa niekto tiež asi žije. Bol zavalený mŕtvolami. Spýtal som sa ho, či dýcha. Odpovedal mi, že áno.

Požiadal ma, nech ho rozviažem, ale ja som mu odpovedal, že nemôžem, že sa nevládzem hýbať. Dlho na mňa naliehal, tak som sa pokúsil priplaziť k nemu, trvalo mi to asi pol hodiny. Napokon mi on rozviazal ruky svojimi zubami. Pokúšal som sa ho tiež rozviazať, ale nedarilo sa mi to. Zrazu sme počuli, ako opäť prichádza nákladiak, zasvietili mu aj svetlá a v jednej chvíli som všade naokolo uvidel strašne veľa mŕtvych tiel. Neviem, ako sa mi to podarilo, ale pomohol som mu pohnúť sa, aj keď bol stále zviazaný.

Plazili sme po mŕtvolách a asi 20 metrov od miesta popravy sme sa schovali do kríkov. V tej chvíli vyložili z nákladiakov ďalších mužov a začali ich strieľať. Chytil som ostrý kameň a snažil som sa svojmu spoločníkovi prerezať putá. Napokon sa mi to podarilo.“

Dostať sa k svojim asi nebolo ľahké.

„Nasledujúce dni boli nekonečné. Keďže môj spoločník akoby zázrakom nebol skoro vôbec zranený, celý čas sa o mňa staral. On mal vtedy 35 rokov a ja len sedemnásť. Putovali sme lesom, hoci sme nevedeli, kde sme a či ideme správnym smerom. Zháňal nám obom potravu a vodu, väčšinou sme jedli lesné huby a jablká. Občas ma na niekoľko hodín opustil a ja som si vždy myslel, že sa nevráti. Ale zakaždým sa vrátil, bol to odvážny muž. Asi po štyroch dňoch sme sa náhodou ocitli v dedine, ktorá bola pod bosnianskou kontrolou. Dovtedy sme putovali územím, ktoré bolo pravdepodobne aj zamínované.

Kto verí v Boha, môže povedať, že to bola Božia zásluha. Ja si skôr myslím, že sme mali obrovské šťastie. Ak by som nestretol toho muža, dnes nežijem. V tej chvíli som naozaj nemal absolútne žiadnu silu. Ale platí to aj naopak. Ak by nestretol on mňa, zrejme tiež nežije, pretože by sa nedostal spod toľkých mŕtvych tiel a nemal by ho kto rozviazať.“

V roku 2007 ste sa aj napriek tomuto zážitku vrátili do Srebrenice.

„Všetci moji príbuzní, ktorí prežili vraždenie, teda aj matka a sestry, sa rozhodli ostať mimo Srebrenice. Ja som sa vrátil ako jediný.“

Prečo ste sa vrátili?

„Často sa to pýtam aj sám seba. Asi som sem potreboval prísť. Neplánoval som si tu žiť, ale niečo hlboko vnútri ma nútilo sa sem vrátiť. Je to ťažké vysvetliť. Môj priateľ, ktorý mi zachránil život, dnes žije ďaleko za hranicami Bosny. A ja mu absolútne rozumiem. Ale ja som nemohol odísť niekam do USA alebo inej krajiny. A žiť tam fyzicky, ale psychicky zostať na tomto mieste. To by som jednoducho nedokázal.“