opraviť.
TEXT: Pavol Štrba, FOTO SME: Gabriel Kuchta, TASR
Kde ste vyrástli?
V malej obci asi 50 km západne odtiaľto, vo Vlasenici. V roku 1992 nás však odtiaľ vyhnali srbskí vojaci, dom nám podpálili a my sme sa dlhé mesiace ukrývali v horách. Moja rodina, teda otec, mama a moje tri sestry, sme sa potom v roku 1993 presunuli do Srebrenice s cieľom nájsť tam úkryt.
Vlasenica bola v tom čase súčasťou srbského územia?
„Nie, bola súčasťou Bosny. Je to asi 50 kilometrov západne odtiaľto, od Srebrenice.“
Aká bola situácia v Srebrenici, keď ste tam prišli?
„Srebrenica bola plná utečencov, žili sme kade-tade, v zničených domoch, v garážach, v školách a podobne. Podmienky boli strašné, boli sme hladní, nemali sme čo jesť. Potom prišli vojská OSN a mysleli sme si, že nás zachránia a svet sa konečne dozvie, čo sa tu deje. Mysleli sme si to až do roku 1995. Vtedy sa však veci začali otáčať. Mladič spustil ofenzívu a my sme nevedeli, čo máme robiť.“
