Že ide o zabudnuté mesto, pochopíme dlho predtým, ako prekročíme hranicu medzi Srbskom a Bosnou. Napriek tomu, že v našej navigácii máme stiahnuté kompletné mapy, GPS žiadnu Srebrenicu nie a nie nájsť.
Musíme sa spoliehať na naše veľmi letmo naučené srbské frázy, sporadické dopravné značky a náhodných okoloidúcich. My však vieme, že Srebrenica existuje, niekde tu musí byť a určite sa do nej dostaneme.
TEXT: Pavol Štrba, FOTO SME: Gabriel Kuchta
J e už neskorá noc, srbské hory nás zastihli v tme a hustej hmle a my sme takmer stratení. Až cestou naspäť zisťujeme, že sme si zvolili síce kratšiu, ale náročnejšiu trasu.
Pred očami sa nám dlhé hodiny striedajú upravené asfaltové serpentíny s neupravenými štrkovými cestami plnými nánosov bahna, popadaných skál a mlák z vyliatych potokov. Po nekonečnej ceste sa konečne ocitneme na hranici medzi Srbskom a Bosnou.
Colník je síce milý, ale keď si na ešpézetke všimne vlajku Európskej únie, rozhodne sa prehľadať nám auto. Predsa len, v tejto časti sveta turisti nie sú až takou samozrejmosťou. Nájde nám zopár škatuliek lacných srbských cigariet a začne sa tváriť, že je to problém.
Oči sa mu ešte viac rozsvietia, keď zbadá firemný fotoaparát ukrytý v obrovskej brašne plnej objektívov.
„My novinári zo Slovačky,“ odvážime sa konečne odhaliť našu identitu. „Á, Čekoslovačka. A za čo vy do Bosny?“ spýta sa nás. „Za Srebrenice,“ odpovieme.
Colník sa zháči a nechá nás tak. Zavrie kufor a my sme po dlhej ceste konečne za hranicami. Konečne v Bosne.
Nudná malebná Srebrenica
Srebrenica. Malé mestečko, dnes obývané len asi šiestimi tisícami ľudí, nudné a už na prvý pohľad ľudoprázdne. Ešte tesne pred genocídou spred dvadsiatich rokov tu žilo niekoľko desiatok tisíc ľudí, prevažne Bosniakov.
Dnes už je pomer obyvateľstva medzi Bosniakmi a Srbmi vyrovnaný. Áno, najmä v dôsledku genocídy.
Všade okolo nás sa vypínajú vysoké zalesnené kopce, cesty lemujú slamené stohy a nebyť dvoch mešít v centre, máme takmer pocit, že sme na strednom Slovensku. Trochu nám pripomína slovenskú Oravu.
Cesty do Srebrenice sú takmer bez chodníkov, plné žien zahalených v šatkách a mužov oblečených do tradičných sviatočných košieľ, ktoré im siahajú až po členky. Práve vrcholí ramadán, najväčší moslimský sviatok, a všetci sa schádzajú do mešít na večerné modlitby. Srebrenica nie je obyčajné mesto.
Stopy po udalostiach z júla 1995 však pripomína len pár rozstrieľaných domov, ktoré majú na fasáde desiatky hrozivých dier po projektiloch. Za krvavou vojnou spred dvadsiatich rokov musíme ísť na iné miesto – k cintorínu obetí genocídy v neďalekej dedinke Potočari.
