Agentúrnu správu sme nahradili autorským textom.
LONDÝN, BRATISLAVA. Stovky Londýnčanov v utorok kráčali do práce pešo. Niektorí prešli aj niekoľko míľ, podobne, ako to bolo 7. júla 2005, keď bola londýnska doprava paralyzovaná.
„Stále mám topánky, v ktorých som 7/7 prešiel päť míľ. Pľuzgiere zmizli, spomienky nie,“ napísal na Twitteri Andrew Dysch aj so značkou #WalkTogether.
Práve 7. júla 2005 odišli štyria útočníci napojení na al-Káidu zo stanice King's Cross a vošli do metra. O 8.49 sa traja útočníci odpálili vo vlakoch, o hodinu neskôr sa štvrtý z nich vyhodil do vzduchu v poschodovom autobuse. Spolu zabili 52 ľudí, stovky zranili.
Desiate výročie útokov si preto Briti pripomenuli minútou ticha, ale aj tým, že vystúpili z metra skôr a spoločne kráčali ulicami.
Londoners #walktogether to remember victims of the 7/7 bombings http://t.co/6Hpj53wOpO pic.twitter.com/MTczFaFrMR
— BuzzFeed UK (@BuzzFeedUK) July 7, 2015 Still have the shoes I was wearing to walk 5 miles on 7/7. The blisters have gone, not the memories. #walktogether pic.twitter.com/Qg70sZuwte
— Andrew Dysch (@fing1992) July 7, 2015 Stále v ohrození Na spomienkovej omši v Katedrále sv. Pavla sa zúčastnili britský premiér David Cameron aj primátor Londýna Boris Johnson, k 52 stĺpom, ktoré znázorňujú obete útoku, položil kvety aj princ William.
Obete si pripomínali aj tí, ktorí mali v roku 2005 šťastie. „Často sa hovorí, že nás terorizmus nezlomí. Faktom je, že možno nezlomil Londýn, ale niektorých z nás áno,“ povedala podľa BBC Emma Craig, ktorá ako 14ročná prežila útok v metre.
Väčšinou sa počas spomienky hovorilo o tolerancii, ale niektorí politici upozorňovali aj na budúce hrozby. „Desať rokov po útokoch je hrozba naďalej skutočná aj smrtiaca – ale my sa terorizmom nenecháme zastrašiť,“ napísal na Twitteri.
Bezpečnostné zložky podľa BBC veria, že dnes sú na podobný útok pripravení lepšie. Dôkazom má byť najväčšie protiteroristické cvičenie, ktoré sa konalo v Londýne minulý týždeň. Napriek tomu je riziko vysoké – od januára do apríla zadržali pre podozrenie z terorizmu vyše 330 ľudí, o tretinu viac ako rok predtým.
To, že terorizmus sa týka aj Británie, nedávno pripomenul aj útok v Tunisku, pri ktorom zahynulo 30 Britov.
Kráčala a rozprávala sa Gill Hicksová sa 7. júla 2005 prebrala v nemocnici so štítkom na ruke, na ktorom bolo napísané: neznáma, odhadom žena. Bolo to pár hodín po tom, čo jej výbuch v londýnskom metre odtrhol nohy. Trvalo takmer hodinu, kým sa do tunela metra dostali záchranári.
„Ten štítok mi ukázal, že sú tu ľudia, ktorí sú ochotní zachrániť toľko 'neznámych', koľko sa len dá. Bez ohľadu na vieru, farbu pleti, pohlavie či národnosť,“ hovorí Hicksová pre New York Times.
Rodená Austrálčanka dnes vedie hnutie Robiť rozdiel, ktoré sa venuje protiextrémizmu a mierovým riešeniam. Hicksová pred pár rokmi na protézach prešla 200 kilometrov z Yorkshiru do Londýna, aby sa po ceste rozprávala s moslimami aj nemoslimami. Pridali sa k nej stovky ľudí a kráčali podobne ako v utorok Londýnčania.
Matka, ktorá odpustila Matka obete útoku sa snaží vniesť ľudskosť do radov samotných útočníkov.
Len pár dní po londýnskom útoku v roku 2005 sa Marie Fatayiová-Williamsová postavila pred dav ľudí, neďaleko miesta, kde v autobuse číslo 30 zahynul jej 26ročný syn. Plamenný a emotívny prejav v čase, keď ešte stále smrť jej syna nepotvrdili, z nej spravil ikonu spomienok na hrôzostrašné udalosti.
Katolíčka, ktorá žije striedavo v Londýne a nigérijskom Lagose, je vydatá za moslima a má dve dcéry. Na pamiatku svojho syna založila Anthonyho medzinárodnú nadáciu na propagáciu mieru a riešenie konfliktov.
V prejave hovorila o nezmyselnosti ničenia nevinných ľudských životov, pretože obeťami sú aj ich najbližší. „Chcela som odkázať zodpovedným za smrť môjho syna, aké dôsledky má ich konanie, chcela som im povedať, či nevidia, ako veľmi ma zranili,“ povedala podľa denníka Guardian.
Prejav však nešíril nenávisť či sebectvo. Bolo jasné, že nikto jej syna vrátiť nemôže: „Kde je môj syn? Ak ho zabili, potom chcem vedieť prečo? Kto mal z toho prospech?“
Mier a pokoj sú jej veľkou výsadou, ktorú jej do veľkej miery pomohlo dosiahnuť vierovyznanie. Je presvedčená, že človek nemôže dať to, čo nemá, a tak je to i pri šírení mieru.
Verí, že Boh rozhodne správne aj v prípade jej syna. „Viem, že nenávisť mi Anthonyho nevráti. Útočník je mŕtvy a je na všemohúcom Bohu, aby vykonal nad ním rozsudok.“
Spočiatku sa na fotky útočníka Hasiba Hussajna odmietla čo i len pozrieť. Keď to však urobila, podľa vlastných slov uvidela „iba mladého muža“. Fatayiová-Williamsová sa snaží o pochopenie motivácie útočníkov. Akým spôsobom ich dokáže nezmyselné zabíjanie viesť k ďalším hrozným činom.
Rozhovor a dialóg je pre ňu základným kameňom na ceste k zvráteniu zbytočného krviprelievania: „Korán nehovorí zabi a Boh ťa požehná. Ak to niekto tvrdí, prekrúca písmo.“
Jej najväčším zámerom je, aby smrť jej syna nebola zbytočná. „Ak by som mohla zastaviť čo i len jedného jediného atentátnika, ktorý by pocítil ľútosť nad mojou bolesťou a uvedomil si nezmyselnosť zabíjania nevinných obetí, Antonyho smrť by nebola márna.“
Karin Janáčová
