Herečka zostala na ples v Opere, až po ňom odletela do USA. Podľa odborníkov mala na plese najkrajšie šaty a každý sa jej pýtal, koľko v Amerike stáli. Boli však pravé slovenské – od talentovanej mladej návrhárky Adriany Mišovičovej-Chorvatovičovej, ktorá okrem iných oblieka aj redaktorky Markízy.
FOTO – ARCHÍV S. Š.
Silvia Šuvadová odcestovala vo štvrtok späť do Ameriky, kde skúša šťastie ako herečka. Novým kontinentom je fascinovaná.
O Amerike, o Európe, o duši
Naplnila Amerika vaše očakávania?
„Na sto percent. Až ma v pozitívnom zmysle prekvapila. Ale možno je to tým, že som sa zmenila ja. Niekedy obviňujeme druhých, zdá sa nám, že svet okolo sa nám otáča chrbtom, a pritom chrbtom sme k nemu otočení my. Nemôžeme od sveta očakávať, že sa zmení, ak sa nezmeníme my. Dostala som sa do štádia, keď dokážem vyjsť takmer s každým človekom a Američania mi svojou mentalitou a prístupom k životu a okoliu vyhovujú.“
V čom sú iní?
„Od detstva sú vedení k tomu, že ráno vstanú s úsmevom na tvári a myšlienkou na ďalší krásny, úspešný a hladko prebiehajúci deň, počas ktorého stretnú samých príjemných ľudí. Veria v to, že sa to stane, vsugerujú si to. Samozrejme, že prídu ťažké chvíle, ale s úsmevom na tvári sa s nimi vysporiadajú ľahšie.“
Usmievavosť Američanov nie je skôr pózou, afektom?
„Absolútne nie. Je ich životnou filozofiou. Každý Američan, ktorý chce, je úspešný v tom, čo si vysníval.“
Takže tam už generácie vedia to, čo sa Európa učí len posledných pár rokov – že pozitívne myslenie je kľúčom k úspechu, kráse, mladosti?
„Presne tak. S desaťročným dievčatkom sa tam môžem zhovárať o karme. Vie, že keď bude negatívne myslieť, žiarliť, závidieť, robiť alebo želať zlé veci druhým ľuďom, môže sa jej to vrátiť. Toho sa bojí, nechce to.“
Kto ich takto vychováva?
„Rodina, škola, systém.“
Hovorí sa však, že ich úsmev žiari len dovtedy, kým nezačne človek hovoriť o svojich problémoch.
„O tom, čo koho trápi, sa rozprávajú len s najbližšími. V Amerike sa podľa nepísaného bontónu nepatrí zaťažovať druhých svojimi problémami, treba byť pozitívny. Funy. Napríklad zamestnávateľ nebude chcieť človeka, ktorý bude zle hovoriť o druhom zamestnávateľovi. To totiž znamená, že rovnako môže potom hovoriť o ňom. V tomto hektickom spôsobe života je náročné riešiť aj problémy iných. Mám kamarátov, ktorí povedia – Ak nemáš nič pozitívne, radšej mi nevolaj.“ (Smiech.)
Platí teda známe – Ameriku buď znenávidíš, alebo si ju zamiluješ?
„Áno. Amerika love it or leave it. Buď sa do nej zamiluj, alebo ju opusti. Takže buď odídete, alebo sa tam naučíte žiť. Prijmete ich spôsob života. Áno, v podstate sú trochu egoistickí, egocentrickí. Sami si to priznajú. Povedia – chcem počuť len dobré správy, lebo chcem byť zdravý, chcem dlho žiť, mať pekný deň. Poznám mnoho amerických Slovákov, ktorí ten kontinent nemajú radi, no zostávajú tam. Myslím, že nebudú nikdy šťastní. Amerika je pre tých, ktorým systém vyhovuje.“
Vy tiež v ľuďoch vyvolávate hraničné pocity. Buď vás milujú, alebo naopak. Aj tí, čo vás vôbec nepoznajú.
„Som narodená v znamení Barana a dominovali u mňa baranie vlastnosti – že som bola niekedy výbušná, možno urážlivá. Ale prešla som pomerne veľkým prerodom – našla som vnútornú harmóniu, som tolerantná, pokojná. Ľudia sa ku mne správali tak, ako ja k nim. Nechýbala mi ani tak láska, tá tu je, Slováci sú prajní. Možno mi chýbala skôr uvedomelosť, že veci sa dajú riešiť aj inak. Že v sebe netreba pestovať závisť, žiarlivosť, negatívne pocity. Nemožno to však každého naučiť. Vysvetľovanie vecí medzi nebom a zemou ide s úsmevom na tvári ľahšie. U nás to bude dlhodobý proces. Možno naše deti budú na tom inak – nebudú sa rozčuľovať, nenávidieť sused suseda, nebudú si takto komplikovať život.“
O práci
Podľa skúseností českých hercov je vraj jednoduchšie získať rolu v zahraničných filmoch z Čiech. Vtedy, keď sa točí v Prahe či v Nemecku.
„To sú epizódne postavy, ktoré povedia vo filme pár viet. Hlavné postavy, ktoré majú príbeh a dramatickú krivku si privezú Američania so sebou.“
Tak ste sa rozhodli byť druhou Hilary Swankovou, ktorá spávala po príchode do Hollywoodu v aute a dnes má na konte Oscara?
(Smiech). „Nepotrebujem byť druhá Hilary Swanková ani Julia Robertsová. Ale chcela by som hrať vo filmoch. To je ten môj sen. Čo to so sebou prinesie, uvidíme.“
V Claudelovom divadelnom kuse Výmena bol váš herecký výkon fascinujúci a je jasné, že máte hereckú dušu. Prečo ale potom hľadáte šťastie v herectve v Amerike? Veľké hollywoodske hviezdy veľmi hrať nevedia, ide len o tváre. Julia Robertsová hrá stále to isté, a keď sa chcela vymaniť zo škatuľky krásavice s dlhými nohami a veľkými ústami, zapadla. Ben Afleck, Matt Damon Cameron Diazová – vo všetkých filmoch hrajú navlas rovnako. Nie je to americké herectvo založené skôr na type, nie na dramatickom výkone?
„Ivan Passer mi po príchode do Ameriky povedal, že na to, aby som uspela v americkom šoubiznise, potrebujem tri veci – šťastie, šťastie a šťastie. Tie tváre priťahujú do kín ľudí. Ale je tam aj Hally Berryová, ktorá získala Oscara za nezávislý film, za ktorý nedostala takmer vôbec zaplatené. Za Jamesa Bonda možno dostane desať miliónov. Je na každom z nich, či zotrvá len pri miliónových, áčkových filmoch, alebo bude ochotný urobiť raz za čas aj nezávislý film s umeleckou hodnotou.“
Ako sa tam získavajú pracovné ponuky?
„V Los Angeles je niekoľko miliónov hercov, každý, kto má len trochu sebavedomia, myslí si, že je niečím výnimočný a má talent, je tam, v mekke filmového priemyslu, v LA, soap opere, kde je modré nebo a 365 dní do roka svieti slnko… (Pokračuje s úsmevom:) … a odkiaľ každý inteligentný človek po tom, ako sa dostane do povedomia, ujde.“
Prečo?
„Pre tú soap operu, mydlovú operu. Všetko je peknučké, okolie aj ľudia. Každý spisovateľ, scenárista, ktorý nemusí chodiť od dverí k dverám, ide von, tvorí tam.“
Tie ponuky?
„Každý komunikuje cez agenta. Vyhlási sa konkurz a ak vás agent považuje za vhodný typ, pošle produkcii vašu fotografiu. Kastingový direktor ich obdrží asi dvetisíc, na konkurz však pozve len dvadsať, tridsať ľudí. Potom už to je len o type, ktorý potrebujú. Najmä v poslednom kole, kde už sme len dve či tri a všetky nás ospevujú ako fantastické herečky. To, prečo vás nakoniec nevyberú, sa však už nedozviete.“
Vy ste sa do takého úzkeho výberu dostali?
„Áno. Na film režiséra, čo točil u nás Povstanie. Tam sa rozhodovalo medzi mnou a ešte jednou herečkou. Mala som hrať Rusku, bol tam dlhý monológ, kastingová riaditeľka zavolala môjmu agentovi, že ma síce nevybrali, ale že bola pre ňu česť stretnúť sa s budúcou hviezdou a vidieť také herectvo. Všetko je to o bytí tam a o vytrvalosti.“
Nebolo vám to ľúto?
„Najdôležitejšie je nebrať si veci osobne. Je tam veľká konkurencia. Zvykla som si.“
Akú zákazku ste už dostali?
„Robila som fotomodelku, reklamy, teleshopingy, videoklipy. Hrala som vo videoklipe Phila Colinsa čašníčku. On ale na nakrúcaní nebol, vtedy robil nejakú reklamu na auto. Ja som tam však kvôli herectvu, preto sa sústredím najmä na herecké konkurzy.“
Pomáha vám fakt, že ste hrali v Oscarovom Koľjovi?
„Pomáha. Získala som vďaka tomu agenta, niekedy prechádzam rovno do druhého kola kastingov.“
O pár pracovných šancí ste však možno prišli – vianočný a novoročný čas je vraj kastingovou sezónou, vy ste ho strávili na Slovensku u rodiny.
„Rovnaké miesto ako kariéra má pre mňa stále moja rodina. Na tom nemienim nič meniť.“
O každodennom živote
Ako vlastne v Amerike žijete?
„Bývam vo Venice Beach, o dvesto metrov ďalej býva Julia Robertsová, býva tam aj Nicolas Cage. Bývam v dome amerického Slováka Borisa Rajeka, ktorý tam žije už tridsaťšesť rokov, no až teraz sa tam začínajú sťahovať hviezdy. Za výhodných finančných podmienok mám prenajatú jednu izbu, žijem dosť skromným životom, telefonujem s rodinou, stretávam sa s priateľmi, chodím na raňajky, na obed, na večere, na pracovné stretnutia, niekedy mám obed na pláži, chodím na kastingy, čítam knihy v angličtine. A niekedy si so strachom pomyslím, čo by som robila, keby som od života nedostala túto možnosť, lebo môj život je teraz omnoho farebnejší.“
Z čoho žijete, keď nerobíte čašníčku ani au pair?
„Spočiatku som využila finančnú pomoc manželov Rehákovcov, potom som si začala nejaké peniaze zarábať sama. Robila som reklamu na brazílske topánky spolu s modelkou Giselle Bündchenovou (chodila s hercom Leonardom di Capriom z Titanicu – pozn. red.), za to som dostala tisícdvesto dolárov za jeden deň. Keby som s nimi bežala na Slovensko, bol by to pekný peniaz. Ale ďalší mesiac som nemala robotu. A investície do hereckých materiálov sú veľké. V Hollywoode musia vedieť, že ste tam. Výroba fotografií, poštovné, obálky, to sú veľké náklady. Takže som bola v podstate stále na nule. Čo som zarobila, okamžite som investovala.“
Čo je tam ešte dôležité okrem financií a jazyka?
„Psychika. Adaptácia na Ameriku, o ktorej sme celý život počúvali ako o druhej planéte, o snovom svete. Je komplikované – zrazu tam byť a zaradiť sa.“
Mienite ostať v Amerike žiť?
„Neviem, kde ma vietor zaveje.“
Prečo sa Česi a Slováci odtiaľ tak radi vracajú? Habera robil vianočné turné po Slovensku, jeho exmanželka tu chce riadiť americkú pobočku, Tříska hral v Prahe Kráľa Leara, Formanovci do Čiech často cestujú.
„Myslím, že Daniela Peštová nenašla v Amerike svoju dušičku, Američania tomu hovoria soul-mate, druhú dušu. Možno aj mne sa to stane, možno aj ja tam nájdem nejakého čechoslováka a budem mať s ním čechoslováčka, ako to spieva mladý Kraus v pesničke.“ (Smeje sa. Vážnejšie pokračuje:) „Ľudia stále nevedia, či veriť osudu, ja som o jeho danosti presvedčená. Záleží však aj na nás, či si všimneme, že to šťastie okolo nás prešlo, či uchopíme šancu.“
