ANKARA, BRATISLAVA. Nikto nemôže vládnuť sám a prechod k prezidentskému systému sa nateraz odkladá. Tak sa dajú v krátkosti zhodnotiť výsledky nedeľňajších parlamentných volieb v Turecku. Scenárov ďalšieho vývoja je niekoľko.
Aj keď išlo o parlamentné voľby, v ktorých Recep Tayyip Erdogan ako prezident kandidovať nemohol, práve on sa najčastejšie spomínal v kampani aj v povolebných analýzach.
Turci nevolili stranu AKP alebo jej súperov, vo voľbách nepriamo odpovedali na otázku, či si prajú, aby viac moci prebral Erdogan. Povedali nie, no nie je isté, či ich hlasy budú vypočuté. Už ako premiér sa postupne vzďaľoval demokratickým praktikám a môže v tom pokračovať.
Kým totiž nie je funkčná vláda, hlavným hráčom tureckej politiky ostáva prezident. Ten môže vymenovať svojho premiéra, odkladať voľby a podobne. Niečo na spôsob českého prezidenta Miloša Zemana, ktorý si užíval svoje hviezdne chvíle návratu k moci pred dvomi rokmi.
V niečom sa však Turecko od Česka zásadne líši. Zeman nemal za sebou armádu pripravenú zvrhnúť ho. Tá je v Turecku veľmi vplyvná, aj keď počas trinástich rokoch vládnutia Erdoganovej AKP sa jej vplyv zmenšil.
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan. FOTO - TASR/AP
Je to síce možné, ale veľmi málo pravdepodobné. V koalícii by sa tak ocitli kurdskí politici, ktorí volebným úspechom prispeli k porážke AKP, socialisti, či nacionalisti.
Tureckú politiku by tak formoval spor prezidenta s vládou, brzdilo by to prakticky všetky rokovania a to si Turecko v čase, keď čoraz väčšie územia na jeho južnej hranici obsadzuje Islamský štát, nemôže dovoliť.
Nechce to Erdogan a predstava nesúrodej koalície sa určite nepáči ani súčasnej opozícii.