Vyžiadali si desiatky až stovky obetí. Nebyť ľudského zlyhania či nerešpektovania prírodných zákonitostí, nemuselo k nim prísť.
Text: Robo Zavarský, FOTO: Profimedia
1. Nešťastie v Šťastnom údolí: Hongkong 1918
Happy Valley (Šťastné údolie) v Hongkongu patrí medzi najpozoruhodnejšie dostihové dráhy na svete. Postavili ju v roku 1845 na pôvodnom močarisku a dnes ju obklopujú majestátne mrakodrapy. Počas pretekov majitelia apartmánov často usporadúvajú na terasách večierky, ktorých neodmysliteľnou súčasťou je sledovanie cválajúcich jazdcov.
Zaujímavosťou je, že dostihy sa konajú takmer výlučne vo večerných hodinách. Žiara reflektorov v obkolesení moderných výškových budov tak dáva pretekom osobitné čaro.
Dostihovú dráhu dali vybudovať britskí prisťahovalci vo vtedajšej britskej kolónii, aby si tak pripomínali domov. Dostihy si však rýchlo obľúbili aj čínski obyvatelia, pretože mohli pri nich stávkovať, čo je ich národná vášeň.
Bol 26. február 1918 a na programe bol druhý súťažný deň výročných pretekov. Dostihovú dráhu navštívilo viac ako 10-tisíc ľudí a časť z nich sa natlačila v trojposchodových prístreškoch postavených z bambusu na jednom konci trate. Prístrešky prevádzkovali celé rodiny, ktoré v nich varili, roznášali jedlo a nápoje a zároveň sa tu uzatvárali stávky a pozorovali preteky.
Pre nedostatok miesta boli prístrešky natlačené jeden na druhom a poskytovali si vzájomnú oporu. Tri minúty pred treťou hodinou jeden prístrešok nevydržal neprimeranú záťaž desiatok hostí a zrútil sa. Strhol so sebou ďalší prístrešok a napokon spadli všetky, ako domino.
Ozývali sa výkriky a plač zranených, stovky ľudí, najmä žien a detí, sa ocitli v pasci bez šance vyslobodiť sa zo spleti bambusu a dreva. Podplukovník John Ward z hongkonskej metropolitnej polície neskôr vypovedal:
„Asi 20 sekúnd po kolapse prístreškov som uvidel dym vystupujúci z trosiek. Bol tmavý, akoby tam horel olej. Potom zasvietil červený plameň, dym zhustol a odrazu boli trosky v prudkých plameňoch. Krik nešťastníkov, ktorí boli pod nimi uväznení, bol neznesiteľný, ale nadalo sa im nijako pomôcť.“
Veľmi suché počasie a vietor spôsobili, že trosky horeli ako papier. Za 45 minút bolo po všetkom.
Vyšetrovaním sa zistilo, že neexistovali takmer žiadne bezpečnostné predpisy na stavbu bambusových prístreškov, taktiež požiarnici neboli vôbec pripravení.
Pri tragédii zomrelo najmenej 590 ľudí. Podľa niektorých zdrojov ich bolo viac ako 610, no presné číslo sa už nikdy nepodarí zistiť, pretože vo veľa prípadoch zhoreli celé rodiny.
2. Náraz do baziliky: AC Turín 1949
Dňa 4. mája 1949 pár minút po piatej popoludní narazilo lietadlo Fiat G212CP, v ktorom sa nachádzal tím futbalistov AC Turín, do baziliky Superga, postavenej na vrchu nad Turínom. Slávny klub sa vracal z priateľského stretnutia v Lisabone, keď jeho lietadlo vletelo do búrky s minimálnou viditeľnosťou.
Pilot sa pokúsil klesnúť pod úroveň mrakov, aby sa zorientoval pred pristávaním, keď sa pred ním nečakane vynorila bazilika.
Následky boli katastrofálne – náraz neprežil nikto. Pri tragédii zomrelo 18 hráčov klubu a ďalších 13 členov posádky, funkcionárov klubu a novinárov, spolu 31 mŕtvych. Zo základného tímu prežili len tí, čo do Lisabonu necestovali.
AC Turín sa z nešťastia už nikdy nespamätal. Najúspešnejší taliansky klub (vyhral ligu pred vojnou a štyrikrát po nej) prišiel o väčšinu hráčov a ďalší titul získal až v roku 1976. Tragédia poznačila aj taliansky národný tím - pri nehode zahynulo až desať jeho hráčov.
Na pohreb, ktorý sa konal dva dni po nehode, prišlo vyše pol milióna ľudí. Vyše tridsaťtisíc prišlo na horu Superga, zvyšok lemoval ulice, po ktorých sa pohyboval smútočný sprievod.
3. Osudné 41. kolo: Le Mans 1955
Les 24 Heures du Mans (24 hodín Le Mans) patria medzi najstaršie vytrvalostné automobilové preteky na svete.
Na tejto „Grand Prix vytrvalosti a efektívnosti“ sa pretekárske tímy musia popasovať so schopnosťou prevádzkovať automobil 24 hodín, čo predstavuje predovšetkým test spoľahlivosti motora, pneumatík a bŕzd. Podobne sa testuje vytrvalosť vodičov, počas pretekov sa môžu vystriedať traja.
Prvé dvadsaťštyrihodinové meranie síl na takmer štrnásťkilometrovom okruhu v Le Mans sa uskutočnilo 26. mája 1923. V roku 1953 sa preteky stali súčasťou World Sportscar Championship. Dva roky nato, 11. júna 1955, sa o 16.00 začínala 23. veľká cena, na ktorú sa prišlo pozrieť takmer štvrť milióna divákov.
K tragédii prišlo v 41. kole, keď sa francúzsky pretekár Pierre Levegh dostal na svojom Mercedese-Benz 300 SLR do kolízie s iným jazdcom a náraz ho vymrštil do vzduchu. Vozidlo dopadlo priamo na tribúnu. Časopis Time priniesol pôsobivý popis udalosti: „Vozidlo sa pri dopade roztrhlo a jeho kapota prešla davom ako nôž gilotíny.
Po nej nasledoval motor, ktorý sťal druhý rad divákov a napokon priletel podvozok. Neskôr našli aj telo jazdca - Levegh mal odtrhnutú hlavu a bol spálený na uhoľ.“
Celkovo zahynulo 83 ľudí. Záchranári museli ošetriť ďalších 120 ťažko ranených divákov. Usporiadatelia preteky neprerušili, aby nevyvolali paniku a davy ľudí neupchali príjazdové cesty pre sanitky.
Výsledkom tragédie boli zrušené automobilové preteky po celom svete dovtedy, kým neboli splnené prísnejšie bezpečnostné normy.
4. Tri pokusy o štart: Manchester United 1958
Let 609 British European Airways zo 6. februára 1958 sa pre anglický klub Manchester United zapísal čiernymi písmenami. Lietadlo viezlo tím zo zápasu Európskeho pohára majstrov v Belehrade a pristálo v Mníchove na dotankovanie.
Dva pokusy o štart z rozmočeného snehu boli neúspešné a napokon prišiel aj tretí. „Sedeli sme v odletovej hale, hrali karty a pili kávu. V Mníchove bola strašná zima. Keď sa nám na prvý pokus nepodarilo vzlietnuť, vrátili sme sa do haly. Videl som, že časť výpravy znervóznela.
Keď nevyšiel ani druhý pokus, na karty už nikto nemyslel. Všetci napäto očakávali, ako dopadne tretí pokus,“ hovoril neskôr Bill Foulkes, jeden z hráčov Manchestru. Lietadlo sa pri treťom pokuse o vzlietnutie vôbec nezodvihlo, zišlo z dráhy, prerazilo plot a narazilo do neobývaného domu, kde boli sudy s palivom, následkom čoho začalo horieť.
„Nemôžem pochopiť, ako som sa mohol ocitnúť 50 yardov od lietadla stále pripútaný k sedadlu bez toho, aby ma niečo bolelo – iba s ranou na hlave. Ako je to možné? Ako to, že ja som celý a moji kamaráti sú mŕtvi? Každý deň na to myslím,” spomínal na nehodu legendárny futbalista Bobby Charlton, ktorý vyviazol len s ľahším zranením.
Zo 44 pasažierov zahynulo 20 ľudí okamžite, traja neskôr v nemocnici. Medzi obeťami boli ôsmi hráči – Geoff Bent, Roger Byrne, Eddie Colman, Mark Jones, David Pegg, Tommy Taylor a Liam Whelan priamo na mieste, Duncan Edwards o dva týždne neskôr v nemocnici.
Ďalšími obeťami boli traja kluboví zamestnanci a osem novinárov. Hrdinom sa stal brankár Harry Gregg, ktorý pomáhal vyťahovať pasažierov z horiaceho vraku - zachránil život aj tehotnej Vere Lukič, manželke juhoslovanského diplomata a jej dcére Vesne.
Vina za nehodu sa pripisovala kapitánovi lietadla, neskôr sa však ukázalo, že väčší podiel nesie mníchovské letisko, ktoré povolilo štart z neupravenej dráhy. Manchestru United hrozil zánik, ale napokon sa mu podarilo doplniť káder a v sezóne skončil na deviatom mieste.
5. Priťažké lietadlo: Cal Poly 1960
Dňa 29. októbra 1960 krátko po štarte z letiska v Tolede havarovalo lietadlo C-46, na palube ktorého bol futbalový tím Polytechnickej štátnej univerzity v Kalifornii Cal Poly.
Stroj z druhej svetovej vojny sa prelomil na dve časti a začal horieť. O život prišlo dvadsaťdva zo štyridsiatich ôsmich pasažierov, vrátane šestnástich hráčov klubu.
Vyšetrovaním sa zistilo, že na tragédiu mali vplyv dva faktory. Zle fungujúci ľavý motor a preťaženie stroja. Okrem toho sa pred štartom náhle zhoršilo počasie, viditeľnosť v čase nehody bola takmer nulová.
6. Koniec krasokorčuliarskeho tímu USA: Let 548 Sabena 1961
Let 548 spoločnosti Sabena z New Yorku prebehol v poriadku a 24 členov amerického krasokorčuliarskeho tímu sa už tešilo na pristátie v Bruseli. Odtiaľ mali letieť do Prahy na majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní a očakávali, že bez medailí sa nevrátia.
O 10.00 začalo ich lietadlo Boeing 707 oblet nad letiskom a čakalo na uvoľnenie dráhy. Podľa výpovede svedkov stroj začal padať náhle k zemi a dopadol do močaristej oblasti pri samote Berg, kde začal horieť. Úlomky z lietadla zasiahli dvoch farmárov na zemi – jedného úlomok zabil, druhému amputoval nohu.
Vyšetrovaním sa nezistili žiadne technické problémy na palube lietadla, nebol ani problém s počasím. Predpokladá sa, že lietadlo stratilo pri obrátke rýchlosť a pretože bolo v malej výške, už ju nestihlo nabrať.
Pri nešťastí zahynulo všetkých 72 cestujúcich, medzi nimi 18 športovcov, 16 členov ich rodín, tréneri, členovia tímu a funkcionári americkej krasokorčuliarskej federácie. Medzi nimi aj deväťnásobná šampiónka USA Maribel Winson-Owen a jej dve dcéry Laurence Owen (16) a Maribel Owen (20), obe šampiónky USA.
Po tragédii americkí krasokorčuliari stratili dominantné postavenie vo svete. Scott Allen síce na zimných olympijských hrách v roku 1964 získal striebro, no status krasokorčuliarskej veľmoci si USA upevnili až na olympijských hrách vo francúzskom Grenobli o štyri roky neskôr, kde Peggy Flemingová získala zlatú a Tim Wood striebornú medailu. Majstrovstvá sveta v Prahe boli na základe tragickej udalosti zrušené.
7. Neuznaný gól: Lima 1964
Bol 24. máj 1964. Na štadióne Estadio Nacional v Lime zostávalo šesť minút do konca kvalifikačného zápasu, keď domáce Peru strelilo gól Argentíne a vyrovnalo tak stav na 1:1.
Uruguajský rozhodca Ángel Eduardo Pazos však domácim gól neuznal. Rozvášnilo to nespokojných peruánskych fanúšikov. Polícia sa rozhodla upokojiť situáciu a použila slzotvorný plyn, čo vyvolalo pravý opak.
Ľudia sa v panike snažili ujsť núdzovými východmi, tie však nanešťastie boli zatvorené, a tak väčšina z obetí bola rozmliaždená a udusená o mreže vstupných brán. Počet obetí sa odhaduje na 328, podľa viacerých zdrojov ich však bolo viac.
Ošetrených muselo byť najmenej päť stoviek fanúšikov. Štadión s kapacitou 53-tisíc miest, bol neskôr prebudovaný na 42-tisíc miest v hľadisku s dôrazom, aby spĺňal bezpečnostné požiadavky.
8. Univerzitné katastrofy: 31 obetí Skalistých hôr 1970
Dňa 2. októbra 1970 sa dve lietadlá typu Martin 4-0-4 vydali na let do Utahu, kde sa futbalový tím univerzity Wichita State mal stretnúť s tímom miestnej štátnej univerzity.
Stroje mali podľa klubových farieb označenie Gold a Black. Pilot „zlatého lietadla“ sa odklonil od bežnej letovej trasy a chcel preletieť Skalisté hory skratkou, posádka druhého lietadla išla klasickou cestou.
Niekoľko minút po medzipristátí v Colorade stroj s označením Gold narazil do jednej z hôr asi desať kilometrov západne od Silver Plum. Vyšetrovaním sa zistilo, že príčinou nešťastia bolo preťaženie stroja, ktorý sa zachytil o stromy a narazil do úbočia hory Trelease. Viacerí cestujúci pád lietadla prežili, no väčšina z nich nestačila opustiť trup lietadla predtým, ako začalo horieť.
Na palube bol tridsaťšesťčlenný tím a štyria členovia posádky. Dvadsaťdeväť ľudí zomrelo krátko po náraze, dvaja podľahli vážnym zraneniam v nemocnici. Univerzita na počesť zosnulých nechala postaviť Pamätník '70, kde sa každý rok druhého októbra kladú vence.
9. Zlé pristátie v roku 1970
O mesiac neskôr smrť kosila na ďalšej americkej univerzite. Dňa 14. novembra 1970 havarovalo lietadlo DC-9 s mužstvom Marshallovej univerzity pri pristávaní na letisku Tri-State Airport v Západnej Virgínii. Na palube zomrelo všetkých 75 pasažierov, vrátane 37 hráčov, trénerov a funkcionárov.
Cesta z mesta Kinston v Severnej Karolíne prebiehala bez problémov, pred pristátím sa však zhoršilo počasie. Napriek tomu pilot dostal povolenie na pristávací manéver, pri ktorom lietadlo narazilo do svahu kopca a začalo horieť. Horiaci stroj sa kĺzal po úbočí dolu, pričom zanechal za sebou pás spálenej zeme v šírke 30 a dĺžke 85 metrov. Podľa vyšetrovania katastrofu zapríčinil nezvládnutý pristávací manéver alebo porucha na výškomere.
Na počesť obetiam pri vchode do areálu školy bola umiestnená fontána, ktorej prúd vody sa zastaví v čase havárie a tiecť začne až na jar ďalšieho roka.
10. Schodisko číslo 13: Ibrox 1971
Tlačenica a chaos medzi fanúšikmi sú postrachom všetkých organizátorov futbalových zápasov.
Nikto nedokáže zvládnuť dav ľudí, ktorí sa dajú do nekontrolovaného pohybu. Druhého januára 1971 sa v Ibrox Parku odohrala druhá najväčšia futbalová katastrofa v histórii Veľkej Británie.
Celé Škótsko a najmä vyše 80-tisíc prítomných fanúšikov očakávalo prestížny duel medzi FC Rangers a Celtig Glasgow.
Domáci fanúšikovia však s priebehom duelu neboli veľmi nadšení, pretože Celtic vyhrával v deväťdesiatej minúte 1:0, a preto sa množstvo domácich priaznivcov rozhodlo, že štadión opustí ešte pred záverečným hvizdom. V posledných sekundách zápasu však prišlo k vyrovnaniu, následkom čoho sa niektorí rozhodli na tribúnu vrátiť.
K zmätku a tlačenici prišlo po tom, čo jednému z fanúšikov spadlo na schodisku č. 13 dieťa, ktoré niesol na ramenách. Následná strkanie a prúdy tlačiacich sa fanúšikov mali za následok 66 obetí a viac ako 200 zranených.
Paradoxom je, že toto bolo už tretie nešťastie v histórii glasgowského štadióna. V roku 1902 zrútenie západnej tribúny malo za následok smrť 25 ľudí, o 59 rokov neskôr práve na schodisku číslo 13 v tlačenici zahynuli dve osoby. Majitelia štadióna investovali 150-tisíc libier, aby posilnili bezpečnosť fanúšikov. Na vtedajšiu dobu to bola pomerne značná suma.
11. Zázrak v Andách: Let Uruguayan Air Force 571 1972
Za väčšinu leteckých nešťastí nesie vinu zlé počasie alebo chyba posádky. Zvyčajne je to kombinácia oboch faktorov. Štyridsať cestujúcich, členov ragbyového tímu Old Christian Club a päť členov posádky vyštartovalo z uruguajského Montevidea na zápas do Santiaga de Chile, no pre nepriaznivé počasie museli pristáť v argentínskej Mendoze.
Na druhý deň pokračovali v ceste a čakalo ich prekonanie vrcholkov Ánd. Bol 12. október 1972 a posádka sa rozhodla, že preletí priesmykom medzi vrchmi, pretože ináč by malým lietadlom v zlom počasí museli vystúpať až do výšky 9000 metrov.
Zlý výpočet trasy a hmla spôsobili, že lietadlo stratilo výšku a o 15.54 narazilo do skalnej steny, kde sa mu odtrhli obe krídla i chvost, ktorý aj s pasažiermi zmizol v priepasti. Pri havárii zomreli piati cestujúci, siedmi zmizli, prežilo tridsaťtri. Do rána však na podchladenie a zranenia zomreli ďalší piati. Odvtedy smrtka kosila takmer neustále a tí, čo zostávali živí, prechádzali skúškami, ktoré by im nevymyslel ani ten najzvrátenejší scenárista.
Keď pochopili, v akej situácii sa nachádzajú, snažili sa v zničenom trupe lietadla vytvoriť provizórium na prežitie. Nachádzali sa vo výške 3600 metrov bez zdroja tepla a s minimom zásob, obklopení skalami a snehom. Aby toho nebolo dosť, 29. októbra ich zasypala lavína, ktorá zabila ďalších 8 ľudí.
Tri dni boli uväznení v trupe lietadla bez prístupu vzduchu a svetla, kým sa im podarilo prekopať cestu von.
Živých zostalo už len 19 nešťastníkov. Ich podmienky na prežitie sa neustále zhoršovali. V batožine síce našli malé rádio, z neho sa však desať dní od pádu dozvedeli, že pátranie po nich bolo ukončené. Zásoby, ktoré tvorili len tabuľky čokolády a víno, sa míňali, a preto sa po dlhých diskusiách rozhodli, že sa budú živiť mäsom z mŕtvych spolucestujúcich.
Ich rozhodnutie nebolo ľahké, pretože väčšinou šlo o ich spolužiakov a dobrých priateľov. Medik Roberto Canessa neskôr povedal: „Očami našej civilizovanej spoločnosti to bolo nechutné rozhodnutie. Ale potom som si spomenul na svoju matku a na to, že by som ju chcel ešte vidieť. Prehltol som kus mäsa a čakal som, čo sa stane. Nestalo sa nič. Vďaka tomu som prežil.“
Dňa 12. decembra, mesiac po páde, sa rozhodli, že pôjdu hľadať pomoc. Traja najzdravší sa vybrali na strastiplnú cestu, pričom netušili, kam majú vlastne ísť. Hneď na druhý deň našli odtrhnutý chvost lietadla a v ňom batožinu. Vďaka tomu sa im o čosi zväčšili zásoby.
Nando Parrado a Roberto Canessa (tretí sa vrátil k vraku) putovali desať dní, prešli takmer 70 km, kým zostúpili do údolia, v ktorom natrafili na miestneho pastiera, ktorý ich prichýlil a zavolal pomoc.
Odvtedy sa každý rok všetkých šestnásť zachránených stretáva na mieste havárie. Pamiatku svojich kamarátov a rodinných príslušníkov symbolizuje kríž, ktorý tu dali postaviť. Celá udalosť bola viackrát sfilmovaná.
12. Nešťastie basketbalového tímu 1977
Dňa 13. decembra 1977 krátko po siedmej hodine havarovalo na Vansville Regional Airport v Evansville v štáte Indiana lietadlo Douglas DC-3 s basketbalovým tímom Evansvillskej univerzity. Pilot krátko po vzlete stratil kontrolu nad strojom a zrútil sa.
Dvadsaťšesť pasažierov a traja členovia posádky zahynuli na mieste nehody. Vyšetrovaním sa zistilo, že nehodu mohli pôsobiť problémy so smerovkou, ako aj preťaženie lietadla batožinou.
Paradoxné je, že jediný člen družstva, ktorý nebol na palube lietadla DC-3, bol dva týždne po nehode usmrtený opitým vodičom.
13. Zrážka vo vzduchu 1979
Aby sa dve dopravné lietadlá zrazili priamo vo vzduchu, je veľká zriedkavosť.
Podarilo sa to dvom sovietskym lietadlám spoločnosti Aeroflot 11. augusta 1979 o 13.38 nad ukrajinským mestom Dniprodzeržynsk vo výške 8400 metrov. Jedno smerovalo z Čeľjabinska do Kišiňova s 89 cestujúcimi a šiestimi členmi posádky na palube, druhé z Taškentu do Minska, na palube ktorého bolo 83 osôb vrátane 17 futbalistov prvoligového futbalového tímu Pachtakor Taškent.
Všetkých 178 ľudí zrážku neprežilo. Vyšetrovanie zistilo chyby riadiacich dispečerov, ktorí zanedbali svoje povinnosti a zle navádzali lietadlá.
Vzhľadom na tragédiu Pachtakor Taškent mal počas troch nasledujúcich rokov bez ohľadu na výsledky zabezpečenú účasť v najvyššej lige. Okrem toho klub posilnili viacerí dobrovoľníci z iných klubov najvyššej sovietskej ligy.
14. Futbalový Černobyľ: Lužniky 1982
Nešťastia na štadiónoch sa nevyhýbali ani komunistickým krajinám. Dňa 20. októbra 1982 sa v Moskve, na štadióne v Lužnikách konalo druhé kolo Ligy európskych majstrov medzi FC Spartak Moskva a holandským klubom HFC Haarlem.
V Moskve bolo výnimočne chladno, snežilo a teploty sa pohybovali okolo desať stupňov pod nulou. Na štadióne s kapacitou 82-tisíc miest sa očakávalo len niečo vyše 16-tisíc fanúšikov, väčšinou z domáceho tábora. Usporiadatelia preto odpratali sneh len z dvoch sektorov, pre domácich priaznivcov z jedného v blízkosti stanice metra.
Od šestnástej minúty viedol FC Spartak, do konca chýbalo niekoľko sekúnd, preto sa značná časť fanúšikov rozhodla opustiť štadión, aby stihli metro ešte pred návalom. Odchádzali po schodišti č. 1, predelenom kovovými zábradliami. Problém nastal vtedy, keď jedno dievča stratilo topánku.
Fanúšikovia idúci bezprostredne za ňou sa jej snažili pomôcť, no to nevedeli tí, ktorí sa nachádzali v hornej časti schodiska. O niekoľko sekúnd nastala tlačenica a tých, ktorí ostali stáť, ušliapali alebo rozmliaždili o zábradlia.
Nešťastie si vyžiadalo životy 66 ľudí, z nich 45 boli mladiství. Toto číslo však bolo zverejnené až po roku 1989. Dobová komunistická tlač a médiá zásadne o nešťastiach neinformovali, aby nenarušili obraz šťastnej socialistickej spoločnosti.
Kratučkú správu priniesli len noviny Večerná Moskva, ktoré v troch vetách informovali, že po zápase sa stala nehoda. Podstatne viac informácií priniesli západné médiá, ani tie však nemali presný počet obetí.
Až desať rokov po tragédii dala vláda postaviť jej obetiam pamätník.
15. Posledná cigareta: Požiar vo Valley Parade 1985
Štadión Bradford City Football Club, nazývaný aj Valley Parade, bol známy svojou zastaranou konštrukciou vrátane drevenej strechy hlavnej tribúny.
V pláne bola rozsiahla rekonštrukcia. Ešte predtým však chcel domáci tím osláviť víťazstvo v tretej divízii a postup do druhej.
Na zápas s Lincoln City prišlo 11. mája 1985 viac ako 11 000 fanúšikov, rekordné množstvo. Pretože bola sobota, prišli celé rodiny. O tri štvrte na štyri, pár minút pred koncom prvého polčasu, diváci na tribúne zacítili teplo šíriace sa kdesi zospodu.
Zároveň si komentátor John Helm všimol na tribúne menší požiar. Skôr, ako niekto stihol zareagovať, sa požiar rozšíril na celú tribúnu, ktorá začala blčať ako fakľa. Podľa kamerového záznamu to trvalo len 80 sekúnd, takže niektorí fanúšikovia ani nestihli zareagovať a už ich zasypali horiace trosky. Zápas okamžite prerušili a ľudia utekali pred ohňom na plochu.
Požiarnici síce prišli o niekoľko minút, ale z tribúny vtedy už bola horiaca guľa. Tragédia si vyžiadala 56 obetí a vyše 260 zranených fanúšikov. Zoznam obetí sa dá čítať len so slzami v očiach, pretože v niektorých prípadoch zahynuli všetci muži z jednej rodiny: dedo, syn aj vnuk. Podľa vyšetrovateľov požiar zapríčinila zrejme odhodená horiaca cigareta.
Po nešťastí zakázali vo Veľkej Británii akékoľvek podujatia na štadiónoch s drevenými tribúnami, takže väčšinu z nich strhli a nahradili novými. Štadión v Bradforde zrekonštruovali a otvorili v roku 1986.
16. Koniec štadióna : Heysel 1985
Agresívni podnapití fanúšikovia a nevyhovujúce priestory futbalového štadióna majú na svedomí ďalšiu futbalovú tragédiu na starom kontinente.
Stalo sa tak 29. mája 1985 na štadióne Heysel v Bruseli, kde sa hralo finále Európskeho pohára majstrov medzi Liverpoolom a Juventusom Turín.
Duel dvoch prestížnych európskych klubov si prišlo pozrieť takmer 60-tisíc divákov. Fanúšikovia oboch tímov boli síce rozdelení do sektorov, no usporiadateľom sa nepodarilo zamedziť, aby sa nestretli.
Hodinu pred výkopom roztržka medzi oboma tábormi začala naberať na intenzite, pričom anglickí rowdies narážali do betónovej steny, ktorá ich delila od Talianov, ktorí ich úspešne provokovali. Stena nápor nevydržala, zrútila sa na časť fanúšikov.
Pri nehode zomrelo 39 ľudí, ďalších približne 500 bolo zranených. Pre obavy o ďalšie násilie zápas napokon odohrali, Juventus vyhral 1:0, anglické kluby dostali zákaz hrať v európskych súťažiach na päť rokov. Štadión Heysel zbúrali.
17. Pokus o pristátie: Alianza Lima 1987
Porazili tím Deportivo Pucallpo 1:0, vrátili sa do hotela, zbalili sa a o 18.30 už odlietali do hlavného mesta Peru Limy. Peruánske námorníctvo im poskytlo lietadlo, Fokker F27-400M s päťčlennou posádkou, zvyšok pasažierov tvorili hráči, personál, tréner, osem roztlieskavačiek a traja rozhodcovia.
Bol 8. december 1987 a peruánsky futbalový tím Alianza Lima sa vracal domov z ligového zápasu.
Krátko pred pristávacím manévrom si pilot všimol, že mu nesvieti kontrolka, ktorá má signalizovať vysunutie podvozku. Preto požiadal o vizuálnu kontrolu a preletel okolo riadiacej veže. Dispečer potvrdil, že podvozok je v poriadku vysunutý a pilot môže pristáť.
Pilot opäť odletel nad more, aby sa otočil a vrátil na letisko, stroj však letel príliš nízko, krídlom narazil na hladinu a zrútil sa šesť kilometrov od pobrežia do Tichého oceánu.
Zo 44 ľudí na palube prežil len pilot. Ráno ho záchranári našli plávať v mori. Tvrdil, že prežilo viacero cestujúcich, únava a zranenia však spôsobili, že sa postupne utopili.
Keďže šlo o lietadlo peruánskeho námorníctva, vláda zakázala zverejniť akékoľvek informácie týkajúce sa nehody. Až pred niekoľkými rokmi boli výsledky vyšetrovania sprístupnené. Katastrofu zrejme spôsobil zlý technický stav lietadla a malá skúsenosť pilota s lietaním v noci.
Na povrch však vyšli aj iné skutočnosti. V dôsledku toho, že palivo bolo rozkradnuté, nemohli záchranári vyplávať na more okamžite po nehode už v noci, ale museli čakať až do rána.
18. Krupobitie v Káthmandú 1988
Deväťdesiattri obetí a minimálne sto zranených si vyžiadala tragédia v nepálskom hlavnom meste Káthmandú, ktorá sa stala počas futbalového stretnutia medzi Janakpur Cigarette Factory Ltd a Liberation Army.
Nešťastie spôsobila silná prietrž mračien s krupobitím, ktorá prinútila divákov z troch nekrytých tribún, aby vyrazili ukryť sa pod západnú, ktorá jediná mala strechu. Polícia však tento presun neumožnila, čo viedlo k tlačenici a udupaniu niekoľkých desiatok fanúšikov.
Mahesh Bista z Nepálskej futbalovej asociácie uviedol, že pôvodne chceli zápas odložiť, no keď po daždivom ráne vyšlo slnko, nevideli problém, aby sa duel uskutočnil. V počte obetí ide o štvrtú najväčšiu športovú katastrofu a najväčšiu tragédiu v krajine vôbec.
Hoci odstúpil minister vzdelávania a prezident futbalovej asociácie, rodinám obetí vláda odškodnenie nepriznala.
19. Smrtiaca tlačenica: Hillsborough 1989
Až 96 mŕtvych a 766 ranených. Taký je výsledok najväčšieho futbalového nešťastia v dejinách Veľkej Británie a jedného z najväčších v celosvetovom meradle.
Stalo sa 15. apríla 1989 v Sheffielde na štadióne Hillsborough, kde sa konalo semifinále Anglického pohára FC Liverpool – Nottingham Forest. V tom čase sa semifinále konali vždy na neutrálnej pôde.
Oba tábory fanúšikov mali síce vyhradené tribúny, no problém bol, že do sektora priaznivcov Liverpoolu viedol iba jeden funkčný turniket. Keďže približne štyritisíc fanúšikov meškalo pre zápchy, usporiadatelia sa snažili situáciu vyriešiť otvorením turniketov vedúcich do iných častí tribún.
Tie však už boli preplnené. Prílev stoviek až tisícok fanúšikov do preplnených sektorov spôsobil veľkú tlačenicu, výsledkom čoho bolo, že v prednej časti tribúny boli fanúšikovia natlačení na oplotenie.
Bohužiaľ, situáciu na tribúne si dlho nikto z usporiadateľov nevšimol, pretože zápas sa už začal. Šesť minút po úvodnom hvizde polícia informovala rozhodcu Raya Lewisa, ktorý prerušil zápas. Situácia už však bola kritická, fanúšikovia sa pokúšali uniknúť z tlačenice cez susednú tribúnu alebo cez plot.
Ten sa napokon zrútil. No už predtým sa niekoľko desiatok fanúšikov udusilo postojačky. Trávnik bol čoskoro plný zranených, vyčerpaných a vystresovaných ľudí.
Tragédia mala za následok závažné zmeny v bezpečnostných opatreniach v anglickej najvyššej lige. Všetky štadióny musia mať len miesta na sedenie a tribúny nesmú byť oddelené od ihriska.
20. Koniec futbalovej reprezentácie: Zambia 1993
Dňa 27. apríla 1993 mal národný futbalový tím Zambie absolvovať v senegalskom Dakare kvalifikačný zápas o postup na majstrovstvá sveta 1994 v USA. Vojenské lietadlo, ktorým mužstvo cestovalo, sa však zrútilo do vĺn mora. Pri nešťastí prišlo o život všetkých tridsať cestujúcich a členov posádky.
Let sprevádzali tri medzipristátia na tankovanie. Počas prvého v konžskom meste Brazzaville odhalili pracovníci technickej služby letiska chybu na motore, ale posádka v lete pokračovala. Po druhom vzlete z Libreville v Gabone začal ľavý motor horieť.
Pilot spanikáril a omylom vypol prívod paliva do pravého motora, v dôsledku čoho stroj počas stúpania stratil vztlak a zrútil sa do mora.
Vyšetrovaním sa zistilo, že príčinou nešťastia bola mechanická porucha ľavého motora a chybné odpojenie prívodu paliva do druhého motora. V krajine vyhlásili sedemdňový štátny smútok, na pohrebe sa zúčastnili desaťtisíce fanúšikov.
21. Posledný deň Pavla Demitru: Lokomotiv Jaroslavľ 2011
Siedmy september 2011 sa zapísal čiernymi písmenami do duší všetkých slovenských hokejových fanúšikov. Neďaleko mesta Jaroslavľ sa zrútilo lietadlo Jak-42, na ktorého palube sa nachádzal hokejový tím Lokomotiu Jaroslavľ. Ten bol na ceste do Minska, kde mal hrať úvodný zápas novej sezóny 2011/2012 KHL.
Lietadlo narazilo do letiskového majáka, začalo horieť a po páde na zem sa rozlomilo asi kilometer od konca vzletovej dráhy. Medzi cestujúcimi bol aj slovenský reprezentant Pavol Demitra a traja českí hokejisti. Na palube lietadla bolo 45 ľudí, po páde prežili len dvaja.
Ruský útočník Alexander Galimov mal však také rozsiahle popáleniny, že o päť dní skonal. Napokon sa zachráni len palubný inžinier Alexander Sizov.
Vyšetrovatelia na lietadle nezistili žiadnu poruchu, ktorá by mohla viesť k tragédii, podobne sa vyjadrili k poveternostným podmienkam a vzletovej dráhe. Závažné nedostatky však zistili pri výcviku posádok a pri porušovaní letových postupov.
Pri tomto lete nebola riadne stanovená vzletová hmotnosť stroja ani jeho vyváženie, čo mohlo mať osudový vplyv na vznik nehody. Vyšetrovaním sa tiež zistilo, že na tragédii sa mohol podieľať aj zdravotný stav druhého pilota, ktorý užíval látky ovplyvňujúce činnosť nervovej sústavy a liečil sa na neurológii.
