Je včasné stredoafrické ráno. Z nepreniknuteľnej tropickej džungle stúpa po nočnom daždi para. Nyungwe Forest je nasiaknutý vodou ako špongia.
Spod nízkych mrakov občas zasvieti vychádzajúce slnko. V nezvyklom svetle sa odrazu spoza pahorku zablysne. Ale nezahrmí, záblesk je iba odrazom slnka na kove. Ženy aj muži z neďalekej dediny, s oceľovými mačetami v rukách, idú do práce na čajovú plantáž.
Nevdojak sa vám vynoria v mysli obrazy hrôzy spred dvadsiatich rokov.
V roku 1994 sa v tejto maličkej, ale ľudnatej krajine v srdci Afriky odohrala najstrašnejšia genocída, akú svet nepoznal od čias druhej svetovej vojny. V nacionalistickom besnení väčšinový národ Hutu za sto dní mačetami rozsekal osemstotisíc príslušníkov národnostnej menšiny Tutsi. O život prišli takmer tri štvrtiny Tutsiov, prakticky všetci, čo nestihli ujsť do susednej Ugandy alebo Konga. Bez akéhokoľvek ľudsky pochopiteľného dôvodu.
,,Morning!“ zdraví skupina Rwanďaniek a Rwanďanov. Ich kovové paloše dokázali povraždiť toľkých ľudí, že by zniesli označenie zbrane hromadného ničenia tak ako atómová bomba. Viac si však to označenie zaslúžia elektronické médiá. V danom prípade rozhlas, nacionalistická stanica ´Rádio tisícich vrchov´, ktorá pred dvadsiatimi rokmi štvala Hutuov a genocídu doslova zorganizovala.
Červená zem
Máme však rok 2015. V Rwande je pokoj. Čo dnes vidí návštevník ,,krajiny tisícich vrchov“? Ako žije typický Rwanďan dnes, aké má starosti, čím sa zaoberá?
