SME

Poľský reportér: V Rwande bola Srebrenica na každom rohu

Poľský reportér: V Rwande bola Srebrenica na každom rohu

V Rwande si myslel, že to najhoršie už počul a v Bosne čakal na to, kedy ho zastrelia. Poľský reportér Wojciech Tochman.

[content type="longread-pos" pos="full"]

V Rwande si myslel, že to najhoršie už počul. Na ďalší deň však prišiel ešte horší príbeh. V Bosne čakal na to, kedy ho zastrelia a vo svojich knihách sa pýta, či aj reportéri nezneužívajú chudobu v tretích krajinách, keď miestnym nedokážu pomôcť. Jeden z najznámejších poľských reportérov WOJCIECH TOCHMAN hovorí o tom, že reportér má byť v prvom rade človekom.

[/content][content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/1/78/7824591/jak_9588--1-_r5195_res.jpg" author="" longread-pos="full"]Wojciech Tochman (*1969, Krakow) – poľský novinár, reportér a spisovateľ. Patrí medzi najprekladanejších poľských autorov non fiction literatúry. Jeho knihy boli preložené do dvanástich jazykov. V súčanosti vedie Poľský reportážny inštitút spolu s Pawłom Goźlińskim and Mariuszom Szczygiełom. Žije vo Varšave. FOTO - SME JOZEF JAKUBČO[/content]

TEXT: Lukáš Onderčanin

Wojciech Tochman (46) sedí v rohu varšavskej kaviarne, obklopený knihami, pričom viaceré z nich majú na obálke jeho meno. Kaviareň totiž patrí Inštitútu reportáží, ktorý Tochman v roku 2009 s kolegami založil. Dopíja kávu, povolí krátky fototermín a rozhovorí sa o svojej knihe Akoby si kameň jedla, ktorá akurát vychádza na Slovensku.

Knihu Akoby si kameň jedla začínate opisom vašej prvej cesty do Bosny, ešte v časoch vojny. Ako sa tak mladý reportér dostane do stredu vojnového konfliktu?

Prvýkrát som išiel do Bosny s prvým konvojom poľskej humanitárnej organizácie 26. decembra 1992. Veľa som nerozumel, mal som 23 rokov a strašne som sa bál. V tom čase som bol reportérom Gazety Wyborczej. Organizácia pripojila k nákladnému konvoju aj autobus, do ktorého pozvali novinárov. Pre redakcie to bolo výhodné. Bol som mladý a povedal som si, že samozrejme s nimi treba ísť. Dnes by som o tom viac uvažoval.

Keď sme prišli 31. decembra do Sarajeva, zadržali nás Srbi. Mali sme strach, nevedeli sme, čo od nás chcú. Boli opití. Niektorí z nášho autobusu sa k nim v pití pridali. Potom pred autobusom začali strieľať. Nebolo to príjemné. Nakoniec nám zhabali asi polovicu nákladu, až potom nás pustili do mesta.

Keď sme prišli do mesta, bol strašný mráz. Išli sme cez známu Alej snajperov, boli sme tam ako na tanieri. A presne v strede sme dostali defekt a všetci sme museli vystúpiť z autobusu. Bolo to veľmi nebezpečné, ale nikto po nás nestrieľal. Možno preto, že bolo ráno, alebo sa len tak rozhodli. Neskôr nám človek, žijúci v Sarajeve vysvetlil, že nikdy nemáme zastaviť, vždy treba behať. Aby nás nezastrelili.

Aká bola reakcia na reportáž po tom, čo ste sa vrátili späť do Poľska?

Aj vďaka textu mojich kolegov a aj môjmu sa ukázalo, že Poliaci veľmi ochotne pomáhali organizácii konvojov. Bolo ich niekoľko. Bolo to v začiatkoch nového Poľska, ľudia sa len učili, že treba v takýchto situáciách pomáhať a že sa to dá robiť organizovane a systémovo. Nehovorím, že sme sa to všetci naučili.

Povedali ste, že to nebolo vôbec ľahké. Napriek tomu ste sa do Sarajeva po roku vrátili.

Vtedy som už prišiel lietadlom s organizáciou Reportéri bez hraníc. Reportéri z 21 krajín tam vtedy písali kroniku Sarajeva, neskôr to bolo vo väčšine európskych novín. Bolo to však v čase, keď došlo k známemu masakru na Markale. Na trhu v centre Sarajeva vtedy mínometný granát zabil desiatky osôb. Okrem toho to bolo tesne pred Srebrenicou. Tá prvá návšteva Sarajeva, aj keď som tam bol asi deň a pol, mi však napovedala, že sa tam treba vrátiť.

Vedeli ste už vtedy, že by ste chceli napísať o osude ľudí, ktorí vojnu prežili a o tom, ako hľadajú svojich už mŕtvych rodinných príslušníkov?

Pôvodne som v roku 2000 do Bosny prišiel kvôli inej téme. Chcel som písať o zneužívaní bosniackych dievčat americkými vojakmi. Bolo to však tak hermetické, že som si s tým neporadil. Niekto mi však povedal o Poľke, ktorá sa zaoberá exhumáciami. Podarilo sa mi ju nájsť, na dohodnutý čas prišla do kaviarne a na stôl položila hrabličky aj lopatky. Najskôr som si myslel, že je to šialené dievča. Ale je to jej spôsob života, časom sme sa veľmi spriatelili. Vtedy sa mi zdalo veľkým príbehom to, že navracia ľudské pozostatky rodinám. Vedel som, že to je téma, pri ktorej musím zostať. Najbližšie dva roky som vďaka obrovskej pomoci Ewy Klonowski, antropologičky, túto históriu dokumentoval. Ukazuje sa, že aj 13 rokov po vydaní je tá kniha zaujímavá, keďže teraz vychádza napríklad aj u vás na Slovensku či v Španielsku.

Aká bola vtedy situácia v Bosne? Bolo to päť rokov po podpísaní mieru. Ako sa s tým krajina vysporadúva?

Vojna už nebola, ale jej tieň bol veľmi silný. Smútok tých, ktorí prežili, za tými, ktorí neprežili, bol živý a veľmi viditeľný. Od vojny prešlo dvadsať rokov, jej tieň tu ale vždy bude, aj keď nebude tak čierny. Musia odísť generácie, ktoré si vojnu pamätajú, aby v sebe Srbi a Bosniaci tú traumu vyliečili.

V júli uplynie dvadsať rokov od masakru v Srebrenici. Uvažovali ste o tom, že by ste sa do Bosny vrátili a pokračovali v písaní?

Zo súkromného hľadiska sa do Bosny vraciam veľmi často. Mám tam veľa známych. Z pracovného hľadiska som o tom po vydaní knižky nikdy neuvažoval. Ale myslím si, že sa blíži taký čas. Do Srebrenice ale idem. Často býva na výročie masakry pohreb tých obetí, ktoré sa podarilo identifikovať počas predchádzajúceho roku. Tá udalosť sa však pomaly mení. Tí, ktorí obete pochovali pred desiatimi rokmi, tam teraz prichádzajú skoro ako na festival, aby sa mohli stretnúť so susedmi, keďže sú rozptýlení po celom svete.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Až teraz sa začína boj o Európu. Le Penová sa na Macrona teší

Macron vidí Francúzsko ako krajinu, ktorá má všetko. Le Penová program stavia na kritike.

Prvé kolo prezidentských volieb posunulo ďalej Macrona a Le Penovú.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop