Jane Knight, ktorá používa meno Sonko Msoto, neprestáva robiť kľuky. Pot jej kvapká z tváre na rozbitú podlahu ošarpanej telocvične. Okolo sú ďalšie dievčatá. Trénujú údery, rýchlosť a reflexy, požičiavajú si medzi sebou boxerské rukavice, aby mohli odohrať provizórny zápas.
Mladé ženy z druhého najväčšieho slumu v Keni, Korogocho, spolu cvičia každé ráno. Trénuje ich Alfred Analo Anjere. Každý ho tu pozná pod prezývkou Priest (Kňaz).
Priest je bývalý profesionálny boxer, muzikant a pravý rastafarián. V rozbitej telocvični s honosným názvom Mestská hala trénuje už roky. S chlapcami začali prichádzať dievčatá, ktoré tiež chceli boxovať. A prečo nie? povedal si raz. V nebezpečnom prostredí slumu, kde sa podľa štatistík pácha sexuálne násilie na ženách každé dve hodiny, sa im box môže hodiť.
Kona mbaya, najhoršia štvrť zo všetkých, tak vo svahilčine obyvatelia Korogocha volajú túto lokalitu.
Zmeníš sa na muža
Prvé dve boxerky si v ošarpanej hale navliekli rukavice pred ôsmimi rokmi. Nešlo to len tak. Ženy v Keni zvyčajne nešportujú. A už vôbec neboxujú. „Budeš hrubá, svalnatá, narastú ti chlpy a zmeníš sa na muža,“ reagovali rodičia dievčat, ktoré sa chceli dať na box. „Nikdy si nenájdeš manžela.“
Priest rozpráva o návštevách rodičov, ktoré absolvoval, a nekonečnom presviedčaní, aby svoje dcéry nechali boxovať.
Vezieme sa cez slum v jeho starom aute, ktoré drží pokope vari len zázrakom. Keď to nešlo inak, trénoval dievčatá aj potajomky. Šport je predsa pre všetkých, nielen pre mužov. „Najlepší je box,“ hovorí presvedčene. „Je to ideálny šport pre každého. Udržuje celé telo v zdraví a kondícii.“
Najviac nových dievčat prišlo do jeho telocvične po voľbách v roku 2008. Počas nepokojov vtedy znásilnili veľa žien.
Pred telocvičňou sa už schádzajú dievčatá na ranný tréning. Dve z nich majú službu, umývajú rozbitú dlážku. Starým svetrom namiesto handry. Ako prvá sa predstavuje Sarah Ndisi. Prezlečenú ju neskôr takmer nespoznáme. Z elegantnej mladej ženy v sukni sa vykľuje boxerka, ktorá je vo svetovom rebríčku vo svojej hmotnostnej kategórii na 42. mieste.
Keď sa s Priestom pustia do seba, občas je ťažko rozoznať, kto je kto. Obaja majú dredy a do zápasu dávajú všetko. Alfred potom Sarah vysvetľuje, aké urobila chyby. „Všetky dievčatá sú dobré,“ pochváli svoje zverenkyne, keď sa pýtame, ktorá je najlepšia. Sarah a Sonko sa pokúšajú kvalifikovať na olympiádu v Riu. Práve boxerka z tejto malej telocvične, Elizabeth Adhiambo, bola prvá žena, ktorá reprezentovala Keňu v tomto športe na olympiáde.
Drzé dievča
Keď trénujú dievčatá, cez okná dovnútra nazíza veľa zvedavcov. Najviac pohľadov priťahuje Sonko. Vyholenou hlavou a drzým štýlom amerického basketbalistu dáva všetkým najavo, že je iná ako ostatní. Slum je drsné prostredie. „Na mňa si už teraz netrúfne nikto, dokonca ani v noci,“ hovorí 27-ročná boxerka. Ani cez oddychový čas si nedáva pauzu. Kým sa ostatné vydýchajú, stihne zopár kľukov navyše.
„Keď chceš z tréningu veľa získať, musíš doňho aj veľa dať,“ vysvetľuje. Boxovať začala pred ôsmimi rokmi. Jej mama si najprv myslela, že je to vtip. Zapísala ju do školy, aby nemohla chodiť na tréningy. Sonko teda trénovala tajne. Do školy síce chodila, ale len popoludní. Predpoludním boxovala v telocvični. „Škola ma vôbec nezaujímala. Užívala som si tréning a postupne mi došlo, že box je presne to, čo chcem robiť.“
Po niekoľkých mesiacoch mala mať prvý turnaj. Rozhodla sa povedať rodičom pravdu. „Ešte stále to bolo pre nich šialené. Mama to nakoniec prijala a dokonca ma prišla povzbudzovať. Otec bol ešte dlho proti. Teraz ma už veľmi podporuje.“
Na reči, že ako boxerka si nikdy nenájde manžela, Sonko neverí. Olympionička Elizabeth má predsa rodinu. Našťastie, aj v slume Kariobangi cítiť zmenu. Dievčatá chcú športovať a plniť si sny, nechcú sa viac podriaďovať tradíciám komunity.
Použiť a odhodiť? Nie!
Priest založil neziskovú organizáciu Box Girls, aby sa čo najviac žien a dievčat dokázalo v násilnom prostredí slumov ubrániť. Preto v malej telocvični učí boxovať on, a jeho zverenkyne ďalej v pozícii tréneriek vyučujú box v školách, na ihriskách a v komunitných centrách na rôznych miestach v Nairobi. Vďaka nim boxuje asi deväťsto dievčat. Pre trénerky je to síce skromne, ale predsa len platená práca.
Damaris Achando (24) už nemusí dennodenne ponúkať v bohatších domoch, že operie a poupratuje, aby si zarobila na živobytie. Predpoludním cvičí a popoludní trénuje box ďalšie dievčatá. Veľmi dobre vie, aké je to dôležité. Spomína si na situáciu, keď sa musela brániť pred násilníkom. „Schmatol ma a keď som odporovala, udrel ma po tvári. Povedal, že muži sú silní a od žien si vždy vezmú, čo chcú. Zložila som ho dvoma ťahmi,“ spomína Damaris.
„Ženy tu pre mužov neznamenajú nič. Volajú nás Papierové. Hovoria, že nás môžu použiť, kedy sa im zapáči, a potom odhodiť, lebo sme už zbytočné.“
Právo zbiť ženu
Keď bola Damaris ešte dievčatko, sledovala boxerov cez okno telocvične. Potom po rokoch stretla Alfreda a povedala si – konečne box, veď ten som chcela vždy robiť. Jej život sa úplne zmenil.
Je vydatá, má futbalistu, on rozumie láske k športu. Keby si manžel neželal, aby športovali, ktovie, či by sa mu tieto neohrozené boxerky postavili na odpor. V Keni to nie je zvykom. „Sú situácie, v ktorých má muž právo biť ženu,“ presviedča nás pätnásťročná Emily Juma. Každú sobotu učí doma boxovať svoje tri kamarátky.
„Box mi dodal sebavedomie. Kenské dievčatá sú obvykle veľmi hanblivé. Niektoré moje spolužiačky sa tak hanbia, že majú problém ísť vypočítať príklad k tabuli alebo hovoriť s cudzím človekom.“
Emily ako hanblivé dievča nevyzerá. Chce byť najlepšou boxerkou v okolí a všetkým ukázať, že veci tradične vyhradené iba mužom môžu robiť aj ženy. „A môžu ich robiť ešte lepšie ako muži,“ vyhlasuje.
Ring v hlave
Boxerky zhodne tvrdia, že na ženský šport sa v Keni kašle. A najmä na box. Turnajov je veľmi málo. A keď sa nejaký konečne koná a ony prídu zápasiť, koľkokrát im organizátori len oznámia: zápas sa ruší pre nedostatok peňazí.
Ony sa však nevzdávajú. V malej ošarpanej telocvični na okraji slumu trénujú ďalej a každý deň vypotia hektolitre, aby naplnili svoje veľké športové sny. Za tréningy neplatia nič.
Podmienky v telocvični sú len provizórne. Nemajú tam boxovacie vrecia s rozličnou hmotnosťou, chýba im aj boxerský ring. Zápasiace dvojice boxujú jednoducho medzi ostatnými dievčatami, ktoré si akurát precvičujú iné prvky. Určite je to neskôr na skutočnom turnaji hendikepom.
„Áno, ale napriek tomu vyhrávame medaily. Ring musíš mať v prvom rade vo svojej hlave,“ oponuje Alfred. Viac ako ring chýbajú jeho tímu boxerské rukavice. Má ich len zopár. Dievčatá si ich medzi sebou požičiavajú. Ich cena je vzhľadom na slum a podmienky, v akých boxerky žijú, astronomická. Rovnako ako chrániče či prilby, alebo topánky, ktoré sú na turnaji povinné.
Horšie je, že Priestovi došli aj peniaze na nájom. Podporovala ho britská mimovládna organizácia, projekt sa však po niekoľkých rokoch skončil. Všetci pracujú bez platu. Nie sú financie ani na ďalšie aktivity pre dievčatá na vidieku, ktorým organizácia Box Girls okrem športu ponúkala aj hygienické vložky, aby vôbec mohli pravidelne chodiť do školy.
„Box je prostriedkom na sociálnu zmenu a posilnenie postavenia žien v našej komunite,“ komentuje Priest. „Učím dievčatá boxovať aj preto, aby si uvedomili svoju hodnotu a aby šli za svojimi snami.“
Šampiónky
Aj Sarah vníma box ako boj so stereotypmi komunity. „Keď trénujeme dievčatá v školách, nie je to len o boxe. Po tréningu s nimi hovoríme o tom, čo chcú v živote dosiahnuť.“
Obrázky školáčok visia v Priestovej malej kancelárii. Dievčatá zo slumov chcú byť vedkyňami, lekárkami, pilotkami. Ich mamy sa doma starali o deti a predávali na trhu.
Presne ako Sarah ešte pred pár rokmi. „Platili mi tak málo, že to ledva stačilo na prežitie. Potom ma bratranec zoznámil s Alfredom. Alfred mi ukázal box. Povedala som si – prečo nie? Začala som trénovať a po roku som mala prvý zápas. Prehrala som o bod. Teraz som profesionálka a ako trénerka si zarábam na život.“
Kedysi jej aj ostatným boxerkám ľudia hovorili, že tento šport nie je pre dievčatá. Že im úder do hlavy poškodí mozog, že sa nevydajú, lebo sú agresívne a divé. „Teraz nás volajú šampiónky.“
