Počas uplynulého jeden a pol roka sme sa o arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi mohli dočítať, že s ním slovenskí biskupi chceli komunikovať, bude rehabilitovaný, vymenovaný za vojenského biskupa, alebo dokonca, že mieri do diplomatických služieb Vatikánu.
Nič z toho nie je pravda. Bývalého trnavského arcibiskupa nikto z kolegov nekontaktoval, nikto mu žiaden post neponúkol a on sa už o to ani neusiloval. Jeho jediným cieľom bolo stretnúť sa s pápežom.
Stretnutie vraj bude možné v tichosti
Arcibiskup Bezák sa 3. decembra 2013 odsťahoval do Talianska. Nie preto, lebo mu to bolo nariadené, ani nie preto, lebo si z viacerých možností vybral práve kláštor v Bussolengu.
Generálny predstavený rehole redemptoristov mu ponúkol toto miesto a on ho prijal, lebo chcel vyjadriť ústretovosť cirkvi a byť čím bližšie Rímu.
„Prišiel som tam pred Vianocami, myslel som si, že ich prežijem v duchovnom prostredí, v sviatočnej atmosfére. Starým pátrom, ktorí žili v kláštore – spolu so mnou nás bolo deväť – však už nezáležalo na vonkajších prejavoch, ani vianočný stromček sme nemali. Nebola to komunita, ktorá by sa formovala dlhé roky, našli tam miesto redemptoristi na sklonku života z rozličných častí Talianska, aj preto, lebo v susedstve bola nemocnica. Rýchlo som si uvedomil, že tam bude každý deň rovnako jednotvárny, lebo nikto odo mňa žiadnu službu neočakáva.“
Hneď po príchode do Bussolenga dostal arcibiskup Bezák list od novovymenovaného sekretára Svätej stolice Pietra Parolina. Stálo v ňom, že stretnutie so Svätým otcom bude možné, ale v tichosti a bez medializácie.
„Kardinál Parolin bol v úrade len štvrtý mesiac, považoval som za nádejné, že sa zaoberá mojou záležitosťou. Aj keď mi na konci svojho listu pripomenul, že apoštolský nuncius je zástupcom pápeža, preto si ho treba vážiť a vyjadrovať mu patričnú úctu. Čím zrejme narážal na moju neochotu komunikovať s bratislavským nunciom Mariom Giordanom.“
Boli tie knihy potrebné?
Na 11. decembra 2013 dostal arcibiskup Bezák pozvanie do Ríma – od prefekta kongregácie pre biskupov Marca Ouelleta.((piano))
„Bol priateľský, pýtal sa na moje zdravie, a ako keby mimochodom aj na to, o čom by som chcel s pápežom hovoriť. Mal jedinú kritickú poznámku: či tie knihy, ktoré o mne na Slovensku vyšli, boli potrebné. Povedal som, že inú možnosť, ako obhájiť svoju česť, som nemal.“
Päť dní po tomto stretnutí potvrdil pápež František kardinála Ouelleta v úrade, čiže zmyslom celého mohla byť aj prezentácia toho, že arcibiskup Bezák bol vypočutý.
Medzičasom arcibiskup Bezák hľadal spojencov aj v Taliansku, lebo pochopil, že k pápežovi sa skôr dostane pomocou ľudí z jeho okolia ako štandardnou cestou.
„Bolo to pre mňa smutné poznanie, že tak ako v politike či v biznise, aj tu viac záleží na známostiach a kuloárnych dohodách ako na pravde a spravodlivosti. A že za slovom záujmy cirkvi sa často schovávajú osobné a skupinové záujmy.“
Tak sa cez ľudí, ktorí vypomáhali v kláštore v Bussolengu, dostal arcibiskup Bezák ku kardinálovi Angelovi Comastrimu, ktorý je vikárom Svätého otca pre štát Vatikán a správcom baziliky Svätého Petra.
V liste z 28. marca 2014 mu opísal, aké napätie spôsobilo na Slovensku jeho neodôvodnené odvolanie, a poprosil ho o sprostredkovanie stretnutia s pápežom. Odpoveď však nedostal.
Vyvoláva zbytočný rozruch v médiách
V tomto čase intervenoval u pápeža aj pražský emeritný kardinál Miloslav Vlk. V Dome svätej Marty mu pred Veľkou nocou 2014 odovzdal dokumenty týkajúce sa odvolania arcibiskupa Bezáka a upozornil ho, že celý proces sa neudial v súlade s cirkevným právom.
„Svätý otec ma pozorne počúval a sľúbil, že sa na to pozrie, ale aby som sa ho následne pýtal, či už vo veci konal, to nie je v mojej kompetencii,“ povedal nám kardinál Vlk, ktorý kauzu Bezák pravidelne pripomínal aj vysokým hodnostárom Vatikánu. Konkrétnejšej odpovede, ako že sa vec rieši, sa však ani on nedočkal.
Prešlo pol roka od času, keď sa arcibiskup Bezák presťahoval do Talianska, a ešte ani o krok nebol bližšie k pápežovi. Preto sa začiatkom júna rozhodol, že sa za ním vyberie aj bez pozvania na verejnú audienciu.
Pred tým ešte prišiel domov na Slovensko, aby sa mohol zúčastniť na omši, ktorú v Partizánskom zorganizovali jeho bývalí spolužiaci z teológie pri príležitosti 30. výročia kňazskej vysviacky. Pred cestou do Ríma si chcel z domu zobrať aj biskupské insígnie a reverendu.
O tom, že bude v Partizánskom, sa pravdepodobne od banskobystrického biskupa Mariána Chovanca dozvedel aj kardinál Ouellet, a zavolal arcibiskupovi Bezákovi, aby sa ho opýtal, prečo opustil Bussolengo.
„Upozornil ma, že moja prítomnosť na jubilejnej omši nie je žiaduca, lebo vyvolá zbytočný rozruch v médiách. Povedal som mu, že to bude oslava toho, čo najpodstatnejšie určilo môj život, kňazskej vysviacky, a ja tam pôjdem za každú cenu.“
K pápežovi bez pozvania
Verejná audiencia, na ktorú sa Róbert Bezák rozhodol ísť, sa konala 25. júna 2014. Na Námestie Svätého Petra ho stráž pustila bez problémov – napriek jeho obavám, že bude na zozname osôb, ktoré nemajú povolený vstup.
Mal však šťastie, lebo s dvomi americkými biskupmi prišiel na poslednú chvíľu, a tak sa ich pýtali iba na štátnu príslušnosť. Na konci audiencie, keď všetci prítomní biskupi mali možnosť pozdraviť pápeža, sa k nemu konečne dostal aj on.
„Keď som sa Svätému otcovi predstavil, s potešením som zistil, že moje meno pozná. Dokonca si všimol, že mám taký istý biskupský kríž, ako on. Bola to náhoda, svoj kríž som zabudol doma a tento som si na poslednú chvíľu kúpil vo vatikánskom obchode so suvenírmi za šesť eur. Povedal som Svätému otcovi, že už dlhšie prosím o prijatie, poslal som mu aj niekoľko listov. Odpovedal, že ani jeden nedostal. Povedal som, že práve preto som prišiel, aby som mu svoj list odovzdal osobne. Dal ho svojmu sekretárovi, aby mu ho určite položil na stôl. So mnou sa rozlúčil s tým, že sa najprv musím stretnúť s kardinálom Ouelletom. To ma zamrzelo, ale to, že pápež prejavil záujem o môj list, ma naplnilo nádejou.“
Dňa 3. júla 2014 napísal arcibiskup Bezák kardinálovi Ouelletovi, a na pokyn Svätého otca požiadal o stretnutie. Toto sa uskutočnilo 15. júla – už v oveľa napätejšej atmosfére ako pred pol rokom.
Kardinál Ouellet sa zaujímal najmä o to, prečo sa domáha stretnutia s pápežom, keď podal demisiu. Keď ho Róbert Bezák upozornil, že on predsa nepodal demisiu ale bol odvolaný, a to bez vysvetlenia, kardinál zmenil tému.
„Začal hovoriť o tom, že dôvody môjho odvolania sú v jedenástich otázkach, ktoré mi poslali v máji 2012. Ani jeden z tých dôvodov síce sám osebe nie je dosť silný, ale všetky spolu už vraj áno. Oponoval som mu, že ani jedenásť poloprávd a osočovaní nevydá jednu pravdu, ale naše názory sa rozchádzali.“
Omše môže slúžiť, len nemá kde
Po tomto stretnutí napísal Róbert Bezák list sekretárovi pápeža Fabiánovi Pedacchiovi Leanizovi, že splnil požiadavku Svätého otca, stretol sa s kardinálom Ouelletom.
Odpoveď nedostal, ak ním nemala byť návšteva veronského biskupa Giuseppa Zentiho. Ten mu prišiel povedať, že už môže slúžiť omše. Bolo to dosť zvláštne, lebo Róbert Bezák nikdy nedostal cirkevný trest, z ktorého by vyplývalo, že omše slúžiť nesmie. Jedinou prekážkou bolo, že nemal kde, a toto ani veronský biskup nevyriešil. Logicky tým miestom mohol byť len kláštorný kostol, kde už aj tak boli denne štyri omše.
„Stretol by som sa s nevôľou pátrov, keby som im jednu zobral alebo pridal piatu, lebo aj na ich omšiach bývalo málo ľudí. Nechcel som za každú cenu meniť zaužívaný poriadok, necítil som, že moja omša by bola pridanou hodnotou, po ktorej talianski veriaci túžia. Napokon tam bola aj jazyková bariéra, a domáci neprijímajú zahraničných ľahko, lebo v Taliansku je kňazov dosť.“
Nádej opäť zažiarila, keď kardinál Vlk koncelebroval omšu s pápežom.
„Keď sme si na konci podávali ruky, Svätý otec si pri pohľade na mňa spomenul na Róberta Bezáka. Bez toho, aby som mu ho pripomínal alebo o niečo prosil, mi povedal, že mu zavolá,“ povedal kardinál Vlk. Arcibiskupovi Bezákovi odkázal, aby 27. septembra 2014 čakal na pápežov telefonát.
„Bol som vtedy na Slovensku, ale hneď som zavolal do kláštora a povedal som sekretárke, že keď bude volať pápež František, nech mu dá moje telefónne číslo. Ona si ho napísala na ruku a celý deň sa ani nepohla od telefónu, ale pápež nezavolal. Videl som, že aj starí pátri sú z toho sklamaní, lebo nechápali, prečo práve ten pápež, ktorý tak často a rád zdôrazňuje potrebu komunikácie, si nedokáže nájsť čas na svojho biskupa.“
Nemalo zmysel zostať v Bussolengu
Posledným pokusom Róberta Bezáka upozorniť na seba pápeža, bolo stretnutie s Gualtierom Basettim, arcibiskupom Perugie, ktoré sprostredkoval kapucínsky mních z Assisi.
Biskupa Basettiho vymenoval za kardinála už pápež František, dalo sa predpokladať, že je medzi nimi priateľský vzťah, a preto by sa uňho mohol za Bezákovo prijatie prihovoriť.
„Porozprával som mu, čo všetko som už urobil v tejto veci, a poprosil som ho o pomoc. Sľúbil, že sa s pápežom porozpráva, keď budú mať spoločnú omšu začiatkom novembra. Žiaľ, viac sa ani on neozval.“
Aj pre tieto skúsenosti sa arcibiskup Bezák rozhodol, že sa 3. decembra, presne po roku, vráti na Slovensko. Ak by zotrval v Bussolengu, prijal by iba nezmeniteľnosť situácie.
„Znamenalo by to, že som rezignoval, a to som si v 54. rokoch svojho života nechcel pripustiť. Komunita ma prijala, ale bolo to málo podnetné prostredie, kde sa v podstate čakalo už iba na stretnutie s Pánom. Ja som chcel byť ešte aktívny a užitočný, preto pre mňa nemalo zmysel tam zostať. Iba ak nie pre slovenských biskupov, ktorí si mysleli, že keď zídem z očí, zídem aj z mysle, a napokon ma už nikomu z nich nebude pripomínať ani vlastné svedomie.“
Arcibiskup Bezák žije aj na Slovensku utiahnutým životom. Omše si naďalej slúži iba doma v obývačke a verejne sa neangažuje, lebo kňazom sa nestal preto, aby reprezentoval sám seba.
„Návrat domov pre mňa ešte vonkoncom neznamená nový začiatok. Stále je to ten istý príbeh o náhlom a nevysvetlenom odvolaní, ale ako plynie čas, jeho podstata sa zahmlila a stratila v minulosti.
Teraz sa preberajú úplne iné otázky - z čoho chce žiť a čo by mal robiť, kto ho podporuje, či vydržiava, s kým komunikuje a s kým sa stretáva, či je vôbec vhodné a žiaduce, aby zostal na Slovensku? Nech sa to už nejako kresťansky dorieši, aby si všetci zainteresovaní i nezainteresovaní vydýchli. Veď sú vraj aj iné, väčšie starosti... Ja viem, svoj osobný život si musí každý vyriešiť sám, ale je humánne, ak v tom nezostane osamotený. Život nie je len o veľkých výzvach a úspešných projektoch.
Základom je láska, úcta, dôstojnosť, prijatie, rodina, priatelia – to sú nosné piliere ,na ktorých sa dá budovať. Možno nie úplne nový, ale aspoň normálny život. A hádam sa v tomto zmysle môže parafrázovať Biblia: Hľadajte najprv to, čo patrí k podstate človeka, a ostatné vám bude pridané (Mt6, 24-34).“
