Biznis či ľudská ZOO? 'Dlhokrké' ženy v Thajsku žijú z turizmu

Mu Nung sedí na priečelí svojho domu a namotáva farebné nite na drevenú paličku, potom pokračuje v tkaní tyrkysovo-ružového šálu. Má päťdesiatjeden rokov, na krku dvadsať zlatých obručí a v Thajsku žije už dvadsaťštyri rokov.

V dedine v úzkom údolí je pokoj, počuť len kikiríkanie kohútov. Vzduch je prašný, štípu z neho oči. Na severe Thajska totiž v marci horia polia, dymí sa aj z okolitých pralesov. Marcové spaľovanie polí v rámci tzv. úhorového poľnohospodárstva ukončuje turistickú sezónu.

Aj preto sme popri asfaltovej ceste smerom k dedinke Nai Soi stretli len pár miestnych, ktorí predávajú melóny a banány z okolitých lesov.

Správnym smerom nás naviedli smerové tabule s nápisom ‚Long-Neck village‘ (dedina dlhokrkých), väčšinou s jednoduchou kresbou ženy, ktorá má okolo krku kovové obruče.

Na to, že tichá dedinka je turistické miesto, upozorňujú len žiadosti o finančné dary a desiatky farebných šálov a iných suvenírov pred viacerými domami, ktoré nikto nestráži. Pri prvom dome nás víta Aung Shwe, mladý chalan z kmeňa Kayan, ktorý nám pomáha s prekladom. „Už sem takmer žiadni turisti nechodia,“ hovorí a ukazuje dedinku Nai Soi, v ktorej je asi dvadsať domov.

Je najmenšia z troch dedín, v ktorých žijú ľudia všeobecne známi ako dlhokrkí. Mytológia hovorí o dračej matke s dlhým krkom, niektorí historici zas špekulujú o tom, že zlaté obruče na krku mali ženy ochrániť pred tigrami, ktoré na krk často útočia. Väčšina však túto raritu pripisuje tradícii, odlíšení sa od iných kmeňov či upútaní mužov.

Ak majú ženy čas, tak chodia do lesa zbierať hríby a lesné plody, či pestujú zeleninu. (zdroj: Lukáš Onderčanin)

Niekedy ich krk bolí

Usmievajúcej sa Mu Let, 45-ročnej kayanskej žene, turisti neprekážajú, má ich rada. Zvykla si na fotenie, automaticky v angličtine opakuje cenu šálov, ktoré vyrobila. To jediné sa naučila, inak hovorí karenčinou, ktorá sa nepodobá ani na thajský jazyk.

Zlaté obruče má od detstva, bežne ich deti dostávajú ako päť- či šesťročné. „Niekedy je to bolestivé,“ hovorí, no stále sa usmieva. Tvrdí, že počet obručí nič neznamená a ak by ich chcela viac, môže sa sama rozhodnúť.

No ak by nemala na krku žiadne, v iných dedinách by nevedeli, že je z kmeňa Kayan. „Vďaka tomu som sa vydala,“ vraví. Je to o tradícii a histórii.

Zlaté obruče sú v podstate pozlátené mosadzné špirály, ktoré sa okolo krku obtáčajú a tiaž kovu stláča plecia do neprirodzeného 45-stupňového uhla. Krk je tak len opticky dlhší. Príbehy o zlomených väzoch žien, ktoré si kruhy dali odstrániť, sú teda väčšinou vymyslené.

Usmiata Mu Let si občas pretrie čelo vreckovkou. Je asi 38 stupňov. Snaží sa zistiť, ako sa po anglicky povie ‚teplo‘ a ponúka nám nakrájaný melón.

Dedinka je takmer prázdna - muži občas chodia pracovať do asi dvadsať kilometrov vzdialeného regionálneho centra Mae Hong Son, predávajú ovocie či pracujú na stavbách. Nie všetci však môžu z dediny odísť.

Mu Let má turistov rada, väčšinu času predáva či vyrába šály. (zdroj: Lukáš Onderčanin)

Nechcú sa vrátiť

Mu Let prišla z Mjanmarska s piatimi synmi a mužom pred piatimi rokmi, hľadali lepšiu pôdu. Znamená to však aj to, že nemá thajské občianstvo. Pre nedostatok jedla by chcela ísť južnejšie, ale ružová rezidenčná karta jej nedovoľuje opustiť región, v ktorom žije.

Ak by chcela pas, musí zaň okrem iného zaplatiť desaťtisíc thajských bathov (asi 300 eur). „Na to nemám. V Barme som nemala peniaze ani na školu pre seba a svoje deti.“ Do školy chodili všetci až tu, vďaka sponzorom ju postavili len pár metrov od jej domu.

Naspäť do Barmy sa vrátiť nechce, aj keď tam jeden z jej synov zostal žiť. „Tu sa žije lepšie,“ hovorí.

Ani Mu Nung nepochádza odtiaľto. Polovicu svojho života prežila v Barme, a tiež jej nebolo práve ľahko.

„Niekto mi povedal, že v Thajsku je to s jedlom jednoduchšie, tak som prišla,“ vraví. „Je dosť zložité utkať takýto šál, ale je to jednoduchšie ako farmárčenie,“ hovorí a pokračuje v tkaní.

Ťažkú prácu na poli v Barme komplikovali boje v Karenskom štáte, ktorý si ich etnikum vytvorilo pri hraniciach. Barmskí vojaci často obsadzovali ich pozemky a rodiny im museli povinne odovzdávať časť úrody. Zvyšok na život pre rodinu nestačil. Mužov niekedy násilne odvádzali do bojov ako sluhov.

Mnohí utiekli v deväťdesiatych rokoch, skončili však v utečeneckom tábore na severe Thajska, označovanom aj Miesto číslo jeden. Vláda v kayanských ženách veľmi rýchlo spoznala turistickú atrakciu. Na rozdiel od ostatných barmských utečencov sa nemuseli vysťahovať za hranice, ale dovolili im zostať. Vyčlenili ich z izolovaného utečeneckého tábora a umelo im vytvorili tri osady, ktoré sprístupnili turistom.

Je to príliš drahé

Podľa profesora Pradita Praserta z Community College v Mae Hong Son to už väčšinu z kmeňov Kayan naspäť do Barmy neťahá. „Na turistov si zvykli, majú ich radi.“ Otázkou podľa neho je, nakoľko sa z ich komunít stal obchod.

„Do ich dedín chodia biznismeni, ktorí ich prehovárajú, aby s nimi išli do turistickejšieho mesta Chiang Mai alebo aj na tropický Phuket. Niektoré ženy by aj chceli ísť, môžu tam zarobiť viac peňazí,“ hovorí Prasert. Častým problémom je však práve chýbajúce občianstvo.

Ženy s „dlhými krkmi“ by chcela naspäť aj Barma, sľubuje im bývanie. Podľa pedagóga sa však ľudia z kmeňa Kayan boja najmä zlej pôdy, na ktorej sa ťažko pestujú potraviny, a neslobodného režimu.

Šál vedia kayanské ženy utkať za deň. Tradičný odev – košeľa typická pre etnikum Karen – trvá aj tri dni. Mu Raipráve tká svetlú košeľu s jemným vzorom na okraji. Na hlave má tradičnú šatku, je oblečená v karenskej košeli a na krku má najviac obručí z celej dediny, dvadsaťštyri.

Oproti sedí jej opak, Mu Ko, 33-ročná žena bez zlatých obručí, oblečená v jednoduchom ružovom tričku a ľahkých teplákoch. Zlaté prstence si po rokoch dala odstrániť. „Predtým sem chodilo veľa turistov, teraz tu nie sú skoro žiadni. Aj tak nemám ako zarobiť peniaze,“ hovorí Mu Ko.

Tradícia je podľa nej už zastaraná, obruče odmieta čoraz viac mladých dievčat. „Je to príliš drahé, nie každý si ich môže dovoliť a navyše je komplikovanejšie chodiť do mesta, ak máte ‚dlhý krk‘,“ opisuje.

Mu Rai vie ako jediná zlaté prstence iným ženám nasadiť.

Mu Ko si dala obruče odstrániť, po úbytku turistov sa jej zdali zbytočné.

Nepáči sa to najmä deťom, ktoré to v mestskej škole priveľmi odlišuje od kolektívu. Niektoré dievčatá majú obruče, ktoré sa dajú jednoducho z krku zosadiť a nosia ich len počas dňa, keď sú turistom na očiach.

Mu Raina druhej strane túto tradíciu ctí, dokonca je jedinou osobou v Nai Soi, ktorá dokáže zlaté prstence iným ženám nasadiť. Mosadznú obruč natáča na ženský krk zvrchu ručne. Keďže mosadz je ťažký kov, nasadzovanie a obtáčanie mosadzného kruhu jej trvá hodiny. Aj preto si ich ani na noc neskladajú.

Obruč si zložia, keď sa rozhodnú pre dlhšiu. Musí mať dostatok vôle na to, aby ženy mohli krkom hýbať. Niektoré nosia obruče aj na nohách, pod kolenami.

Nie vždy sú obruče len tradíciou, aj tu vstupuje do hry majetok. Stará mama nášho sprievodcu kov na krku nikdy nemala. Jej rodina si obruče pre svoje deti nemohla dovoliť.

Obzeranie opíc

Turisti za kayanskými ženami cestujú hodiny stovkami serpentín. Z lokálneho mesta sa potom môžu rozhodnúť, či navštívia 23 kilometrov vzdialenú dedinku Nai Soi, alebo pôjdu do Huai Sua Tao, väčšej osady, ktorá je vzdialená asi desať kilometrov po upravenej ceste. Väčšinou si vyberajú druhú možnosť, prípadne cestu loďou po rieke k tretej dedine s „dlhokrkými“ ženami.

O väčšom turistickom ruchu smerom k Huai Sua Tao svedčí aj slon pri ceste, pripravený na vozenie turistov. Vo väčšej dedine je časť, kde žije kmeň Kayan, oddelená, vedú k nej smerové tabule. Na rozdiel od Nai Soi v tejto dedine platím vstupné – 250 bathov (sedem eur).

Dedina je iná ako Nai Soi, aj keď nie je sezóna, je tu živšie. Medzi desiatkami stánkov s textilom a suvenírmi sa pohybujú aj turisti.

Ženy so zlatými obručami sedia pri stánkoch, tkajú šály a usmievajú sa do objektívov. Bežný život vidno len v pozadí – muži na kopci pri kresťanskom kostolíku pília drevo či opravujú domy.

„Samozrejme, že je to ako obzeranie opíc. Ale je na politikoch, aby ich situáciu vyriešili. Z turizmu majú predsa títo ľudia peniaze,“ hovorí holandský turista, päťdesiatnik Wim Roeterdink. Aj on s manželkou a známymi chceli vidieť „long-necks“. Všetci vytrvalo fotografujú ženu, ktorá si vreckovkou utiera krk obložený kovom. O pokožku sa musia starať, pod mosadzou im hrozia infekcie.

Huai Sua Tao je väčšia dedina, chodieva sem aj viac turistov.

Sedemročné kayanské dievčatko hovorí, že sa jej zlatá špirála na krku páči. Má ju už tri roky.

Vlastný manažment

Podobný druh etnického turizmu sa v Thajsku začal objavovať už v šesťdesiatych rokoch. Ľudia chceli vidieť nepoznané komunity hlboko v pralesoch. „Treba však rozlišovať, či je to etický, alebo neetický turizmus. Najlepšou možnosťou je, ak si ho manažujú samotné domorodé kmene,“ hovorí Nicole Girardová z mimovládnej organizácie Minority Rights Group.

Turizmus za „dlhokrkými“ ženami riadia obchodníci, ktorí zarobené peniaze rozdeľujú dedine. „Kvalita života v týchto osadách sa zvýšila. Keď však ľudia videli, že z prijatých peňazí dostávajú len časť, začali si biznis organizovať sami,“ hovorí Girardová.

Podobným problémom čelila aj dedinka Nai Soi. Biznismen dával každej žene mesačne 800 bathov (23 eur), k tomu vrece ryže. Podľa profesora Praserta v istom období nedostali peniaze dva roky.

Vo väčšom a turistickejšom Huai Sua Tao preto založili miestnu radu, ktorá peniaze z turizmu rozdeľuje.

Napriek tomu je v dedine nerovnováha, sťažuje sa 32-ročná Ma Wear a dáva synovi pohľadnice prinesené zo Slovenska. Ako jedna z mála rozpráva po anglicky, naučila sa to od turistov, keďže ísť do školy už šancu nemala.

Šály a suveníry predáva každá z kayanských žien, ľudia sa však často pristavia len pri jednom obchodíku a všetko nakúpia tam. „Potom niektoré rodiny peniaze majú a iné nie,“ hovorí. Riešením by podľa nej bolo, keby sa peniaze za suveníry rozdeľovali rovnomerne medzi všetkých. Sama by pritom taký problém mať nemusela – obchodík má v uličke ako prvá.

Zlaté obruče dnes už nosí len časť žien žijúca v týchto umelo vytvorených osadách. Tie sú vystrčené na obdiv turistom, zvyšné ženy žijú v úzadí.

Podľa Kittisaka Rattanakrajangsriho z nadácie domorodých ľudí pre vzdelávanie a životné prostredie má turizmus v týchto komunitách dve strany – tá dobrá je, že im prináša príjem, zlé manažovanie však spôsobuje aj viac problémov. „Takisto je chybou, že títo ľudia sú len turistickou atrakciou. O ich ľudských právach sa nehovorí,“ vraví.

V Thajsku sa čoraz viac rozvíja eko či etnický turizmus, pri ktorom môžete v osadách zostať aj dlhšie. Ten môže byť podľa neho alternatívou voči klasickému navštevovaniu týchto dedín, kde si turisti kúpia suveníry a behajú okolo domácich s fotoaparátmi.

„Ak prídete, spoznávate kmeň a chcete sa niečo o jeho kultúre naučiť, je to v poriadku. Ale ak prídete na pár minút a urobíte si pár fotiek, nezistíte o týchto ľuďoch a ich zvykoch vôbec nič."

Ma Wear sa naučila od turistov po anglicky.

Chlapec pomáha s výrobou strechy z vyschnutých listov.

Cesta bola podporená Minority Rights Group International v rámci programu Minority Realities In News a Európskou úniou.