Kedy vás netradičná vášeň k historickým vozidlám chytila?
Nikitin: „Pred tridsiatimi piatimi rokmi. Predtým som lietal. Hľadal som si nejakú motoristickú záľubu. Videl som v Pardubiciach zbierku pána Moučku. To ma chytilo za srdce.“
Vaše prvé auto?
Nikitin: „BMW 328, kúpil som ho za 28-tisíc korún. Dnes má katalógovú cenu 300-tisíc mariek. Vymenil som ho za nový Chevrollete Malibu, ktorý mi pri filmovaní rozbili Eva Poláková a Milan Kňažko. Bol to dvestokoňový voz, Eva omylom šliapla na plyn namiesto na brzdu a rozbila ho. Milan sa len viezol, z toho vraku som ho potom vyťahoval. Televízia mi škodu zaplatila, ale roky sme sa súdili. Bola to veľká zábava.“
Koľko áut ste mali v zbierke?
Nikitin: „Niekoľko desiatok – súčasných, alebo veteránov. Ak som si chcel vytvoriť vlastnú zbierku, musel som kupovať vraky, reštaurovať ich a predávať. Tak som šetril na autá, ktoré som chcel vlastniť. Plat som mal 2500 korún a dve malé deti.“
Ktoré sú najkrajšie? Autá, nie deti…
Nikitin: „Anglické dvojmiestne športové. Na vypletaných kolesách ako Morgan. Aj veľké, luxusné americké limuzíny. Mám Kissel z roku 1930, ktorý má drôtené kolesá.“
Hovoríte stále o tom Morgane. Ide o taký vzácny kus?
Som jeho prvý majiteľ, kúpil som ho nový v roku 1969. Pomohol mi k tomu šéfredaktor časopisu o motorizme v Nemecku. Poznali sme sa – on predo mnou poznamenal, že by chcel Porsche. Išlo o špeciálnu sériu, bol som v poradovníku, tak som mu pomohol, on sa zase zriekol Morgana a predal mi ho. Vyšiel ma približne 100-tisíc korún.“
A Porsche – koľko stálo to?
„Tomu pánovi v Nemecku sa jeho prvá jazda v Porsche stala osudnou. Bol to šesťdesiatročný pán. Spolu so svojou milenkou v ňom zahynul pri čelnom náraze, identifikovali ho podľa chrupu.“
Koľko stoja veterány dnes?
Nikitin: „Dobre urobený handraplán – „trojkolka“ zn. Velorex za 14-tisíc korún – sa u nás predáva za 200-tisíc, v Nemecku za päť– až sedemtisíc mariek.“
Reparujete si ich sám?
Nikitin: „Nie, nikdy. Som síce vyučený letecký mechanik, ale k takýmto autám treba ľudí z rôznych profesíí. Klampiarov, čalúnnikov, lakovníkov, umelecké stolárstvo. Dokážem auto rozobrať, zistiť diagnózu, pozháňať náhradné súčiastky, ale viac-menej robím manažéra.“
Máte aj ponuky na predaj?
Nikitin: „Vždy som mal, mám a určite aj budem mať.“
Nové, moderné auto nemáte?
Nikitin: „Nie, nemám k nim vzťah. Prekáža mi na nich elektronika, jediné, čo uznávam, je servoriadenie, automatická prevodovka a klimatizácia.“
Sú však rýchlejšie. Koľko vytiahne veterán?
Kramár: „Na Morgane okolo 180 kilometrov za hodinu. Môj rekord – samozrejme, nie na slovenskej diaľnici, a v inom aute – je 240 kilometrov za hodinu.“
A čo náhradné dielce? Vyrábajú sa?
Nikitin: „Na anglické áno. S americkými je to horšie, ale zohnať či vyrobiť sa dá všetko.“
Kto sa o to všetko bude starať v budúcnosti?
Nikitin: „To neriešim. Dve autá som daroval svojmu synovi k osemnástym narodeninám.“
Dá sa na nich ešte zarobiť?
Nikitin: „Už nie. Pred dvadsiatimi rokmi ešte áno.“
Veľa zberateľov už u nás asi nie je.
„Je nás asi sto. Zapálených veteranistov, ktorí majú kvalitné autá, tých je dvadsať, tridsať.“
Je rozdiel medzi našimi a tými v cudzine?
Nikitin: „Mať staré auto v Československu bola z núdze cnosť, na nové peniaze neboli a ľudia cestovať potrebovali. Ak sa niekomu začne dariť v Amerike, postaví si dom, kúpi chatu, jachtu, tri autá, milenku, a nakoniec aj veterána. Je to ako čerešnička na torte.“
