Pochádza z maďarskej židovskej rodiny. Krátko po druhej svetovej vojne emigroval do Británie, neskôr do Spojených štátov. Vyštudoval filozofiu, zbohatol ako finančník, najznámejším sa stal jeho obchod z roku 1992, keď predpovedal pád britskej libry a prispel k takzvanej Čiernej strede. Podľa Forbesu bol minulý rok 27. najbohatším mužom sveta s majetkom v hodnote 23 miliárd dolárov. Od 80. rokoch zakladá Nadácie otvorenej spoločnosti, cez ktoré podporuje prodemokratické hnutia najmä vo východnej Európe. Pobočku má aj na Slovensku. Z politického pohľadu sa hlási skôr k ľavici, v Spojených štátoch bol tvrdým kritikom politiky Georgea W. Busha.
ROZHOVOR: Matúš Krčmárik, FOTO: Martin Červeňanský
Veľa energie aj finančných prostriedkov ste venovali rozvoju východnej Európy aj Ukrajine. Keď teraz vidíte, že je tam vojna, máte niekedy pocit, že ste zlyhali?
„Vôbec nie, práve naopak. Z novej Ukrajiny mám pocit, že po 25 rokoch dosiahla naša Nadácia otvorenej spoločnosti úspech. Nadácia je napojená na takmer každého v novej Ukrajine, mnohým sme rozdali štipendiá na našej univerzite v Budapešti. Priniesli sme zmenu.“
Prečo sa podľa vás situácia vyhrotila až do občianskej vojny?
„Je to úplne jasné – Putinovo Rusko je agresorom a nová Ukrajina bráni hodnoty a princípy, na ktorých stojí aj Európska únia. Nová Ukrajina je cenným spojencom Európskej únie, aj keď mnohí si to neuvedomujú, čo platí aj o ľuďoch v Európskej únii. Neuvedomujú si to ani mnohí na Slovensku.“
Čo myslíte tým, keď hovoríte o novej Ukrajine?
„Nová Ukrajina sa zrodila na majdane. Je výsledkom dobrovoľníctva ľudí, ktorí boli ochotní obetovať aj svoje životy pre lepšiu budúcnosť svojej krajiny. Je to tiež netypický experiment v priamej demokracii. Väčšinou sa priama demokracia ukazuje na protestoch, aké sa odohrávali na majdane, ale tu je tiež pokračovanie. Tí istí ľudia sa zapájajú aj do snahy vybudovať novú krajinu. Toto je tá nová Ukrajina. Táto nová Ukrajina je terčom útoku nielen Putinovho Ruska, ale aj ľudí zo starej Ukrajiny, ktorých je stále veľmi veľa v byrokratickom aparáte, najmä na nižšej úrovni, ale aj v obchode vo forme oligarchov.“
Keď hovoríte, že nová Ukrajina je terčom agresie Ruska, čo môže Európska únia, ktorej chce byť nová Ukrajina súčasťou, robiť, aby jej pomohla?
„Ako Západ musíme robiť všetko, čo môžeme, aby sme podporili novú Ukrajinu. Nielen, aby prežila, ale aj preto, aby sa posunula dopredu, politicky aj ekonomicky. To platí aj počas tejto hybridnej vojny. Musíme urobiť všetko, čo môžeme, okrem priameho vojenského konfliktu s Ruskom.“
Sankcie už niečo európsku ekonomiku stoja, navyše Európa už päť rokov pomáha Grécku. Pomoc Ukrajine by stála oveľa viac. Má to zmysel?
„Grécko je ukážkou toho, že spôsob pomoci, ktorú teraz Západ uplatňuje na Ukrajine, prináša zlé výsledky. Grécko je dlhodobá kríza, ktorá sa nesprávne riešila už od začiatku, čo platí o gréckej vláde aj o zahraničných donoroch. Ukrajina sa nemôže tak naťahovať, musíme jej dať dostatok prostriedkov, aby mohla ekonomicky rásť. Napriek tomu sa Európa k Ukrajine správa ako k ďalšiemu Grécku, nepomáha jej dostatočne. Výsledkom je, že Ukrajine ledva prežíva a Putin je tým, kto rozhoduje o ďalších krokoch. On si môže vyberať medzi hybridnou vojnou a hybridným mierom a Ukrajina so spojencami len reagujú.“
Odkiaľ má na to Európa zobrať peniaze?
„Peniaze sú dostupné vo forme makroekonomických mechanizmov, ktoré sme už využívali pri prvých balíkoch pomoci Medzinárodného menového fondu. Vtedy išlo o 2,5 miliardy eur v prvom balíku a 1,5 v druhom. Mohli by sme to využívať v oveľa väčšej miere. Stačí totiž, ak priamo z rozpočtu pôjde len deväť percent celej pomoci, 91 percent sa požičia z trhu vďaka ratingu AAA, ktorý má Európska únia, takže by to Európu nestálo prakticky nič. Ak pošlete jedno percento európskeho rozpočtu alebo jednu miliardu eur ročne na Ukrajinu, čo nie je nerozumné, keďže Ukrajina zohráva dôležitú úlohu pri ochrane východných hraníc Európskej únie, vďaka tomuto mechanizmu by to znamenalo jedenásť miliárd, čo je za päť rokov 55 miliárd eur. A to je viac ako dostačujúce nielen na zabezpečenie rozpočtovej pomoci na úrovni, ktorá je nutná, ale tiež na zabezpečenie poistenia pred politickou neistotou pre ľudí, ktorí uvažujú o investovaní na Ukrajine. To by nalákalo oveľa viac súkromného kapitálu a otočilo by to situáciu.“
Na Ukrajine je stále vojna. Dá sa pomáhať Ukrajine, kým pokračujú boje?
„Vojnu môže zastaviť len Putin. Nemáme ho ako k tomu donútiť. Jedným z krokov môžu byť sankcie, tým druhým pomoc Ukrajine. V Spojených štátoch sa hovorí najmä o sankciách, no ja sa snažím pripomínať, že sankcie samy osebe nie sú dostatočné. Len podporujú Putinove slová, že všetky problémy krajiny súvisia s nepriateľstvom Západu, ktorý chce zničiť Rusko. Preto je podľa neho vlasteneckou povinnosťou každého Rusa, aby podporoval Putina. Keď obyčajní Rusi uvidia, že Ukrajina, ktorá uznáva európske princípy, sa aj vďaka pomoci posúva dopredu, Putinov argument stratí silu.“
Grécko ste už spomenuli. Stále nepoznáme presný plán, ako sa jeho vláda chce dostať z problémov. Čo by ste presadzovali vy?
„Európa by si na to mala nechať viac času. Každý bude musieť urobiť nejaké ústupky, ale to chce čas. Európska únia nedáva v súčasnosti Grécku žiadny čas, peniaze sa im minú už v apríli.“
Už dostali päť rokov, nestačí to?
„Nanešťastie, počas tohto obdobia sa uplatňovala nesprávna politika a situáciu to len zhoršovalo. Ľudia sa proti tomu postavili. Toto je presne to, čomu by sme sa mali vyhnúť na Ukrajine. Ak budeme pomáhať ako doteraz, nová Ukrajina sa nakoniec vytratí – skolabuje, alebo sa vrátia oligarchovia – a stane sa rovnakou ako stará Ukrajina. To by bola veľká škoda.“
Koľko času má dostať Grécko?
„Aspoň štyri mesiace rokovaní, ktoré sa sústredia na ústupky a hľadanie cesty von z krízy. Európa by pomohla Grécku držať sa nad vodou a Atény by za to viedli konštruktívne rozhovory namiesto toho, aby viedli vojnu, ktorú nemôžu vyhrať. Počas týchto mesiacov sa rozhodne o tom, ako bude vyzerať Únia najbližších päť rokov.“
Premiér Alexis Tsipras vyhral voľby so sľubom, že sa nepodriadi európskym podmienkam. Dá sa s ním dosiahnuť dohoda?
„Je to možné. Nevieme, čo sa stalo na stretnutí Tsiprasa s nemeckou kancelárkou Merkelovou (rozhovor vznikol v utorok 17. marca, poznámka redakcie), ale to stretnutie rozhodne o tom, ktorá z týchto dvoch alternatív sa presadí. Možno uvidíme, že obe strany zmiernia svoju rétoriku a vrátia sa k obchodným rokovaniam, alebo môže pokračovať napätie ako doteraz.“
Môže Tsipras tak zásadne zmeniť svoje postoje?
„Má na to dobrý dôvod. Jeho popularita sa už zmenšuje, lebo väčšina Grékov chce ostať súčasťou Európy. Vedia, že ak by opustili eurozónu, bolo by to veľmi bolestivé a chcú sa tomu vyhnúť. Tsipras už hľadá cestu, ako sa tomu vyhnúť. Tipujem, že nakoniec sa dohoda nájde.“
Čo by sa podľa vás stalo, ak by Grécko predsa len opustilo eurozónu? Poškodilo by to európsku ekonomiku?
„V širšom meradle sme teraz oveľa lepšie pripravení ako v minulosti, ale stále by to bol veľký šok a tiež by skomplikoval snahu zmeniť politiku voči Ukrajine. Keď predpovedám, že Grécko nakoniec bude súhlasiť s kompromisom, v skutočnosti môže ísť len o túžobné očakávanie, nie som v tomto úplne nestranný.“
Gréci povedali, že ak im Európa nepomôže, môžu sa obrátiť na Putina. Je to podľa vás reálne?
„Tsipras to využil ako žetón pri rokovaní. Myslím si, že toto je veľmi zlý postup. Na oboch stranách je toľko hnevu, že si navzájom až ubližujú. V konečnom dôsledku ubližujú najmä sebe.“
Pred pár rokmi ste povedali, že Európa by mala byť jednotnejšia. Predstavujete si to ako federáciu alebo ako unitárny štát?
;„Nie. Hovoril som len o väčšej solidarite a znovuzískaní ducha solidarity a hodnôt, ktoré viedli k vytvoreniu Únie. Pomoc Ukrajine by mohla dosiahnuť presne toto. Veľká Británia je stále viac na odchode z Európskej únie, kým jej premiér David Cameron patrí k tým, ktorí najhlasnejšie upozorňujú na nebezpečenstvo, ktoré predstavuje Rusko. Ukrajina by teda mohla Európu zjednotiť.“
Prečo by mala byť Ukrajina otázkou európskej solidarity, keď nie je súčasťou Európskej únie?
„Prvotným záujmom Únie môže byť aj to, že z Ukrajiny tam môžu prísť dva až tri milióny utečencov. Navyše Ukrajina vyprovokovala Putina k agresii. Putinovo správanie porušuje všetky princípy, za ktorými stojí Európska únia. Presadzuje použitie sily namiesto medzinárodného práva. Európska únia sa proti tomu musí postaviť, inak stratí svoje morálne základy a postupne sa rozloží. Putin ohrozuje aj pobaltské štáty, pre Európsku úniu aj Severoatlantickú alianciu bude oveľa jednoduchšie, ak sa Ukrajina ubráni sama, ako by mala poslať vlastné jednotky do Lotyšska alebo do Litvy. Skutočnou hrozbou, ktorá už teraz veľmi rozdeľuje Úniu a bude sa to len zhoršovať, je to, že mnoho krajín je náchylných podriadiť sa Rusku. Slovensko je jedným z prvých kandidátov.“
Prečo si to myslíte?
„Pretože Slovensko je veľmi závislé od Ruska v dodávkach energií.“
Zdá sa vám, že slovenskí politici sa posúvajú smerom k Rusku?
„Je dobre známe, že Slovensko je jednou z krajín, ktoré plne nepodporujú rezolúciu Európskej rady o predĺžení sankcií proti Rusku.“
Slovenský premiér Fico by vám na to povedal, že Slovensko poslalo plyn na Ukrajinu a priamo teda pomohlo.
„To je veľmi dobrý krok, ale v otázke sankcií vláda vyjadrila neochotu, čo je jeden z dôvodov, prečo Brusel nepredĺžil sankcie už na poslednom stretnutí. Ešte väčším problémom je Maďarsko a premiér Viktor Orbán. Jeho postoje ho dostali do priameho konfliktu s Angelou Merkelovou.“
Môže Putin tento konflikt využiť na rozloženie Európy?
„To je väčšia hrozba než samotná vojenská intervencia. Putinovým hlavným cieľom je destabilizácia celej Ukrajiny aj Európskej únie. Nanešťastie sa mu darí zneužívať existujúce rozdiely medzi krajinami. Pred rokom mi vyšla kniha s názvom Tragédia Európskej únie a za najväčšiu tragédiu v nej označujem to, keby Európa stratila veľmi cenného spojenca, ktorý nepriamo ochraňuje Európu. To všetko len preto, že si neuvedomuje hrozbu z Ruska a fakt, že vznikla nová Ukrajina, ktorá je opakom starej Ukrajiny. Európa by sa tak zriekla svojich ideálov a musela by sa brániť. To by ju stálo oveľa viac ako prípadná pomoc novej Ukrajine."
Za najväčšiu hrozbu teda označujete Putina. Je režim závislý priamo od neho, alebo je to väčšia skupina ľudí a myšlienok?
„Je dôležité, aby sme videli rozdiel medzi záujmami Ruska ako krajiny a záujmami Putina a jeho režimu. Cieľom Putinovej politiky je najmä ochrana jeho režimu, ale to neznamená, že je to v záujme ruských občanov. Využíva nacionalistickú ideológiu, aby získal a udržal si popularitu verejnosti. Prírodné bohatstvo Ruska, ktoré by malo patriť ľuďom, si vládcovia privlastňujú, aby sa udržali pri moci a zbohatli. Všetci z nich potom svoje bohatstvo posielajú do zahraničia, aby ho ochránili. Vedia, že ak by ho nechali v Rusku, nebolo by v bezpečí.“
Myslíte si, že Putinova politika môže povzbudzovať antisemitizmus, s ktorým máte sám skúsenosti?
„Nie. Putinova politika je skôr o nacionalizme, ktorý je proti tomu, čo on označuje za dekadenciu, úpadok. Európu obviňuje z úpadku, jeho politika je nasmerovaná viac proti homosexuálom ako proti židom.“
Čo je jeho konečným cieľom?
„Chce zničiť to, čo nazýva anglosaskou dominanciou sveta, ktorá podľa neho chce zničiť Rusko. Na Ukrajine chce vyvolať chaos, od ktorého sa môže potom dištancovať. Nechce obsadiť územia a niesť za ne zodpovednosť.“
Nedávno zomrel Lee Kuan Yew, ktorý do Singapuru priniesol prosperitu, no zároveň vybudoval tvrdý policajný štát a potláčal opozíciu. Nepripomína vám v niečom Putina?
„Toto je veľmi zábavné prirovnanie. Lee Kuan Yew bojoval proti korupcii, vybudoval štátnu správu, ktorá nie je vôbec skorumpovaná. Bol tvrdý voči kritikom svojej politiky, využíval tvrdé metódy proti odporcom. V tomto sa možno podobajú, no zásadný rozdiel je v korupcii, ktorá je v Rusku veľmi prítomná, to odrádza aj investorov. Preto sa Rusku ekonomicky nedarí a Singapuru áno.“
Vaše nadácie sa zameriavajú na práva menšín, práve za toto aktivisti Putina často kritizujú. Ako veľmi dôležité to podľa vás je pre otvorenú spoločnosť?
„Je to veľmi dôležité, tiež je dôležitá sloboda myslenia, ktorá vedie k tomu, že ľudia majú aj menšinové názory. Ak ich potláčate, môžete ľahko presadzovať nesprávnu politiku, ktorá prináša nesprávne výsledky. Kritické myslenie je preto veľmi dôležité. To znamená aj rešpekt voči záujmom menšín a menšinovým myšlienkam.“
Aktívni ste aj v arabských krajinách. Ako vnímate arabskú jar a stav, v akom sa štáty po štyroch rokoch ocitli?
„Začalo sa to dobre, ale pokračovalo to častým trendom, keď po revolúcii nastupuje návrat pôvodných pomerov. Toto sa stalo napríklad aj po rozpade Sovietskeho zväzu v Rusku a teraz to pokračuje v Egypte. Vo všeobecnosti nie som zástancom revolúcií, pretože vytvoriť otvorenú spoločnosť je dlhý historický proces.“
Ste optimistom pokiaľ ide o výsledky arabskej jari?
„Pri Egypte nie som, lebo represia za prezidenta Sísího je oveľa horšia ako pred revolúciou. Veľmi však podporujem Tunisko, ktoré bolo aj pred arabskou jarou rozvinutejšie ako susedia. Teraz sa však odohral hrozný teroristický útok v Tunise, ktorý môže zničiť hlavný exportný artikel, teda turizmus. Aj tu by mala krajine pomôcť Európska únia.“
Pred desaťročím ste hovorili, že vaším cieľom je ukončiť prezidentovanie Georgea W. Busha. Nahradil ho Barack Obama, Guantánamo stále funguje, počet útokov bezpilotnými lietadlami stúpa, Američania sa zapojili do vojen v Líbyi a v Sýrii. Je to zmena k lepšiemu?
„Obama bol veľmi úspešným prezidentom v naprávaní chýb svojho predchodcu. Až kým sa k moci v Rusku nevrátil Putin ako prezident. Putin strácal popularitu a navonok sa preto začal správať agresívnejšie. Začal podporovať sýrskeho diktátora Bašara Asada, ktorému začal posielať zbrane. Vtedy sa sýrska revolúcia otočila, dovtedy prehrával. Obama potom začal produkovať zlé výsledky, tie, ktoré ste spomenuli.“
Guantánamo nezatvoril ani v čase, keď bol Putin premiérom.
„Obama spravil jednu veľkú chybu a to, že oficiálne nezverejnil všetky prešľapy Bushovej vlády. Neodhalil sám mučenie, nespravil ani žiadne politické kroky, aby to napravil. Bol príliš slušný na to, aby priamo napadol svojho predchodcu.“
