Mikloško doma. Oravci sa pýtajú stále jedno – či naozaj doma nemá televízor. Boli sme uňho s kolegom Romanom Krpelanom po vyše roku opäť a opäť potvrdzujeme – Mikloško doma televízor nemá. Obrazov a kníh má ale neúrekom. FOTO SME – DAŠA MATEJČÍKOVÁ
Šéf SNR spred 10 rokov: Aktéri rozdelenia ČSFR Klaus s Mečiarom odídu v noblesnom tóne po tom, čo ich nezvolia za prezidentov republíkFrantišek Mikloško trávi Vianoce vždy so svojou druhou matkou na kraji Nitry. Dostáva tradičné darčeky ako vreckovky, ponožky, trenírky. Aj Silvestra trávi doma, takmer celý život. Len párkrát bol v ten deň v spoločnosti, a necítil sa tak dobre. Ešte viac práve posledný deň v roku cíti, že chce byť sám. „To lámanie času je zvláštne, k niečomu sa blíži. Otec vždy opakoval jednu vetu – Aký bude ten nový rok?“
Ako na jeden z významných Silvestrov spomína Mikloško na ten, keď sa rozpadlo Česko-Slovensko, na prelome rokov 1992 a 1993. „Niečo zaniklo a vzniklo. Bol som doma, počúval som rachot z bratislavského námestia.“ Mikloško to prežíval o to viac, že do leta 1992 bol predsedom parlamentu, Slovenskej národnej rady.
Ako si spomínate na vtedajšie nálady v spoločnosti?
„Niektoré veci si uvedomujem až z odstupom času. Všimol som si, ako rýchlo zmizla téma pádu komunizmu. Bol u nás štyridsať rokov a v Československu sa držal najdlhšie. Ešte v novembri 1989 ľudia kričali – Dubček na Hrad – v nádeji, že spoločnosť sa premení na gorbačovovskú. Nikto neveril, že systém padne úplne. Neprešiel ani polrok a ľudia na tému komunizmu zabudli.“
A našli si na čas novú tému, nacionalizmus.
„Zatiaľ si jej vznik a návrat neviem celkom dobre vysvetliť. Bolo by možno zaujímavé spraviť analýzu, kto tú tému začal vyťahovať. Pamätám si, že na prvej slobodnej spomienke pri hrobe Andreja Hlinku pri prejave Jána Čarnogurského ľudia pískali. Šiel tam, mimochodom, napriek zákazu Vladimíra Mečiara.“
Takže pre vás bolo otvorenie témy vzniku slovenského štátu prekvapením?
„V každom prípade ma nástup témy nacionalizmu zaskočil. Možno aj preto, že mojím životným vrcholom bol pád komunizmu.
Pod tlakom národno-štátnych záujmov otvoril túto tému oficiálne Vladimír Mečiar v Trenčianskych Tepliciach a potom to bolo témou dva roky, do rozdelenia. Vyvrcholilo to tým, že napriek mojej a Čarnogurského vôli, ja som bol vtedy predsedom SNR a on predsedom vlády, bola v parlamente vyhlásená zvrchovanosť.“
Nebol to skôr Čarnogurský? Ten vytiahol národnú tému myšlienkou o hviezdičke a stoličke.
„Myslím, že nie. Vo februári 1990 bol prvý snem KDH, ja som tam síce nebol, ale viem, že tam vystúpili niektorí zahraniční Slováci s témou osamostatnenia Slovenska. Toto tam Čarnogurský schladil.“
Napriek tomu, až keď to Čarnogurský spomenul, začalo sa o tom verejne diskutovať, to nepopierate.
„Nie. Približne v tom istom čase sa začali prvé demonštrácie Slovenskej národnej strany na čele s Pánisom. Okolo VPN začali chodiť ľudia a hovorili, že sme zradcovia. Čarnogurský až potom povedal tú známu myšlienku o hviezdičke a stoličke.
Pamätám si naše rozhovory v čase, keď vznikala vláda KDH – VPN, ja som bol ešte vo VPN. Hovoril, že by sme mohli ísť rovnakým smerom ako Česi, ale že legislatívu budeme pripravovať tak, že keď sa staneme členmi Európskej únie, tak sa rozdelíme. Čarnogurský hovoril o hviezdičke, potom prišiel Mečiar s akýmsi delením kompetencií a funkčnou federáciou. V tom čase sa nikto neodvážil povedať slovo konfederácia. Slováci nechceli úplné rozdelenie, ale ukázanie sa svetu. Čarnogurského nápady nenachádzali odozvu u Čechov. Hovorili, že ak sa chceme osamostatniť, tak hneď. Oni nás vraj nebudú desať rokov nejakým spôsobom ťahať. Myšlienka konfederácie, ktorá sa ani nevyslovila, by nebola odsúhlasená Čechmi. A už vôbec by nebola odsúhlasená nejaká samostatná hviezdička.“
Boli ste teda aj vy za rozdelenie štátu, ale nie v čase, keď a tak stalo?
„Stále zostáva nezodpovedaná akademická otázka, ktorú povedal Augustín Marián Húska – či je toto ten okamih, keď treba, aby vznikol štát. Nevylučujem ani to, že niektorí mali pravdu, keď hovorili, že toto ten okamih je. Do toho sme my KDH nechceli ísť, nechceli sme za to zobrať zodpovednosť. Bola to istá trauma ešte z obdobia druhej svetovej vojny. Aj preto, lebo v tom čase sa rozbíjal úplne iný ideologický prúd, a to HZDS. Bol to dosť silný populizmus všetkého druhu, nielen národný a nacionálny. A aj preto lebo sme v sebe stále niesli ten silný politický pojem Československo, ktorý niečo vo svete znamenal.“
Ako sa na to pozeráte teraz? Dokázali sme, že si Slovensko vie poradiť?
„Všetci poznáme priebeh posledných desiatich rokov, boli to silné politické zápasy, boli to zápasy, kde často išlo o zdravie a bezpečnosť ľudí. Práve vstupom do NATO a EÚ sa podarilo to, do čoho tí ostatní vstupovali prirodzene. Je to zvláštna zákonitosť slovenských dejín, že v poslednej chvíli sa nám vždy všetko podarilo dobehnúť. Slovensko pripomína spiaceho medveďa, ktorý skôr prežíva dejiny, ako by bol objektom dejín. V niektorých momentoch akoby Pán Boh vždy vyvolal nejakých sitnianskych rytierov a my to dobehneme.“
Ako si spomínate na atmosféru v parlamente v roku 1992, keď ste predsedali SNR?
„Ako predseda som rýchlo vymenil sveter a rifle za oblek. Je to neporovnateľná situácia. Keď som bol ja predsedom SNR, na mojich dverách nebola guľa, bola tam normálna kľučka. Bolo to tam ako na stanici, kto chcel, vošiel. Bola to atmosféra radosti. Neboli priestory tak ako dnes, kde by sa nikto nedostal a kde by sa chodilo po špičkách. Dnes je problém zohnať vládu. Vtedy ak rokoval parlament, sedela tam celá vláda. Parlament bol omnoho živší, politika sa robila priamo na mieste. Bol to živý parlament, ktorý sa nikdy neopakoval. Začal do toho vstupovať pragmatizmus a účelovosť. Bola to atmosféra doby.“
Ako je to teda dnes?
„Sprievodným znakom tohto parlamentu je nuda. Ja sa nenudím len preto, že som tam jedným z posledných disidentov. Na začiatku tohto volebného obdobie prišiel za mnou Vlado Mečiar, podal mi ruku a hovorí – Ferko, už sme tu len dvaja, už aj Jano odchádza.“
Porovnajte príbehy Mečiara a Klausa.
„Príbeh týchto ľudí je neuveriteľne podobný rovnako ako príbeh Česka a Slovenska. Obaja vyhrali voľby v roku 1992 takmer rovnakým počtom hlasov. Obe strany boli založené na jednej osobe. Mečiar bol všezachraňujúcim vodcom, Klaus českým pragmatikom a rovnako silným vodcom. Viazalo ich nejaké neviditeľné dvojičkovské puto. Celý čas na seba nedali dopustiť. Žasnem nad tým, ako v podstate naraz odchádzajú z politiky, ako sa ich príbehy podobajú. Myslím, že aj záver bude podobný – obaja budú neúspešne kandidovať na prezidenta. Bude to noblesný odchod v ľahkom tóne.“
Bolo naozaj rozdelenie federácia iba ich dielom? Patrí oslovenie zakladateľ štátu právom Mečiarovi?
„Nie. Bol to kolektív ľudí, ale on to dokázal strhnúť na seba. Mám pocit, že Michal Kováč chcel viac samostatný štát ako Mečiar, a to nespomínam SNS.“
Klaus pred pár dňami povedal, že Mečiar bol len pragmatikom, ale že spoločný štát radikálne nepripúšťal Ján Čarnogurský.
„O tom, čo sa týka Jána Čarnogurského, vôbec neviem. Nemyslím si to. Politici SNS hovorili, že museli Mečiara k samostatnosti dotlačiť. Malo to však aj iné súvislosti. Československé federálne zhromaždenie sa skladalo z dvoch úplne iných svetov. Česká snemovňa bola pravicová, Slovenská snemovňa prevažne ľavicovo-socialistická. Pochopil som, že Česko-Slovensko sa rozdelí v momente, keď Klaus oznámil, že nebude kandidovať na post predsedu federálnej, ale len českej vlády. Náznaky ťažkej spolupráce však bolo vidno už pri voľbe prvého ponovembrového prezidenta.“
Poslancov federálneho zhromaždenia ste po schválení kompetenčného zákona pozvali na bryndzové halušky a borovičku.
„Bola to momentálna inšpirácia. Navrhovateľmi kompetenčného zákona som bol ja a Dagmar Burešová. Pred dramatickým hlasovaním som mal ešte slovo, do poslednej chvíle som nevedel, čo mám povedať. Tak som im pripomenul, že iste poznajú bryndzové halušky a vyzval som ich, že ak zákon prijmú, budú si môcť halušky vychutnať vo federácii, ktorá bude skutočnou federáciou dvoch rovnocenných republík. Zároveň som ich na tie halušky pozval. Po úspešnom hlasovaní za mnou prišiel Dubček, aby som do mikrofónu zdôraznil, že som pozvanie myslel vážne. Zrealizovali sme to, keď bola prijatá Charta ľudských práv. Ivan Čarnogurský zorganizoval najlepších kuchárov, doniesli sme si svoju bryndzu, svoje zemiaky aj svoju borovičku v dostatočnom množstve.“
Čo sme stratili rozdelením štátu?
„My sme malá krajina, ktorá sa bude musieť vyrovnať sa tým, že sme stratili podnety. Pre nás bola Praha vždy rivalom v kultúre, športe aj v politike. Máme svoj štát – to je dobré, ale obsah štátu je stále otáznikom. Musíme si nájsť niekoho, s kým sa budeme porovnávať. Myšlienka, že sa v Európskej únii sa s Českom akože opäť spojíme, je myšlienka nerealizovateľná, naše svety sa oddelili. Slováci potrebujú jednoduché heslá, vtedy vedia prežiť. Doteraz sme mali heslá do EÚ a do NATO, to nám pomohlo. To bol cieľ, dosiahli sme ho, prichádza útlm. Musia sa znova nájsť ľudia, ktorí ukážu nejaký nový horizont alebo budeme znovu iba prežívať, a to je nebezpečné.“
V nejakom románe vás označili za vizionára. Aká je vaša vízia Slovenska na ďalších desať rokov?
„Napriek všetkému si myslím, že sa bude celková situácia v krajine zlepšovať. Slovensko prechádza dvadsaťročnými cyklami, ktoré znamenajú úplnú zmenu generačného myslenia. Spomeňme si na roky 1918, 1938-39, rok 1948 a opäť 1968-69 a nakoniec 1989. Každé dvadsaťročie sa vyčerpalo z jednej myšlienky a znamenalo nástup novej. S nádejou sa pozerám na rok 2008 alebo 2009. Pravdepodobne sa nejako uzavrie postkomunistická kapitola. Verím, že Slovensko sa dovtedy postaví na nohy a bude stáť pevne. Pretrváva vo mne optimistický tón – tá osmička asi opäť vystúpi a bude zvratová. Niekedy sa trošku bojím, že ešte príde nejaký mrázik. Neviem to presne definovať, ale dúfam, že to zvládneme.“
Autor: Daša MatejčíkováROMAN KRPELAN
