FOTO SME – PAVOL MAJER
„Poznáte ten moment, keď sa do vás vlieva úsmev, vy nedokážete udržať zavreté ústa a on vám hneď steká po brade a tak… Mám rád radosť. Je to určite jeden z najlepších spôsobov, ako tu tráviť čas. Ani usmiatej fotografii nedokážem neopätovať úsmev. Po dobrom ‚frku‘, ako sme hovorili fórom za mladi, nasleduje rehot. Úsmev je inšie. Nepotrebuje pointu. Úsmev je pozdrav ľudí, čo sa nepoznajú. Je to stav pokojnej neistoty. Samozrejme, že sa dá i predstierať. Ale stará múdra intuícia hneď rozpozná, čo je pravé. Každý vie, čo je dobrý a čo predstieraný, dobrý herecký výkon.“
Ako budete spomínať na uplynulý rok?
„Nekonečne dlhý rok. Mne sa zdá, že roky sú stále dlhšie. Asi preto, že sa vytráca jar a jeseň. Už ani kamizolky nepotrebujeme a vlastne už ani nevieme, čo to je. Dlhá zima a dlhé leto spôsobujú pocit, že je to už dlho. Nebojím sa beckettovského čakania. Neviem, či som ešte nezrelá mŕtvola, alebo už zrelé decko. Inak, tento rok veľmi skoro prišlo leto a dalo sa kúpať. Skoro každý deň som prepadol tejto túžbe. Krásne bolo v Plaveckom Štvrtku, Rusovciach, Čunove, Vojke. Ale najkrajšie je aj tak pod vodou. Vyrastal som v Piešťanoch a Piešťany boli o vode, o Eve. Z vôd ma vytiahli až povinnosti.“
Aký je deň, na ktorý si rád spomeniete? Ako často také dni mávate?
„Minule sa ma pýtali, že čo zbieram. Nezbieram nič konkrétne. Ale potom som si uvedomil, že niečo predsa len – zbieram deň ku dňu. Mám rád, keď ráno svieti slnko. Mal by som asi povedať, že mi nevadí, aj keď prší. Ale lepšiu náladu mi robí ráno to slnko. Nemám veľmi rád, ani keď je dlho tma. Je to zvláštne, ale môj otec aj teta sú úplne dezorientovaní. Nevedia, kedy majú večerať a kedy raňajkovať. Poobede si zdriemnu a zas je ráno. No ale musíme to nejako prekonať. Veď už na Nový rok o slepačí krok a na Tri krále o krok dále. Niekedy majú aj biele noci.“
Rád spíte?
„Áno. Nerád ponocujem. Mám radšej ráno. Po ponocovaní je aj to ráno také poškodené. Viac práce urobím, keď začínam od rána.“
Ktoré jedlo máte rád?
„To najobyčajnejšie – maslový chlieb. Ale jem všetko, čo mi chutí. Nevyhýbam sa objavovaniu nového jedla. Sú dni, keď mám dosť práce a až večer zistím, že som neobedoval. Potom to už nedobieham, počkám na druhý deň.“
To sa ľahko hovorí.
„Zažívam to aj ja. Hoci sa pre niekoho zvonku môže zdať práca v divadle atraktívna, pochybujem, že by niekto netrénovaný vydržal stále sa pozerať na to isté, hovoriť tie isté pripomienky, stále byť v tej diere bez okien. Všimol som si to na komparzistoch. Tí prídu na film ráno o šiestej v dobrej nálade, plní očakávania. O ôsmej chodia, pozerajú, čo sa bude diať. O deviatej prídu prvé otravné otázky – Kedy prídeme na rad? Okolo obeda už chcú ísť preč a nechcú ani korunu, ale nemôžu, lebo už sme ich roztočili a oni podpísali zmluvu. Večer jednohlasne hovoria, že nikdy viac v živote. Zistili, čo je filmovanie. Práca, ako všade inde. Každý sme na svoju prácu trénovaní, lebo ju máme svojím spôsobom radi a niečo vydržíme. Receptom je nemyslieť stále na seba a nerozprávať stále o sebe.“
Akých ľudí máte rád?
„Ktorí sa neboja a majú odvahu zverejniť svoj pohľad. Aj keď je niekedy prekvapivý, a môže pôsobiť naivne. Nakoniec sa často ukáže, že názor bol aj veľmi fundovaný. Taký bol napríklad Rudo Sloboda. Mám rád výbušné postrehy, otvorených ľudí, náhodné impresie, ktoré z človeka vyletia. Nech je to aj somarina, ale niečo to je. Mám rád, keď medzi ľuďmi zavládne pokoj, mier. Nastáva to v lete tak podvečer. Cez deň fúka vietor a zrazu príde taká hodina, keď je slnko nízko. Svetlo je červenšie a ja tomu hovorím, že prišiel fajront.“
Čo ešte máte rád?
„Abstraktné umenie, od detstva. Rozumel som tomu. Mám rád čarbanice, náhody, smetiská… Športy, kde sa nahráva. Kde jeden druhému pripraví situáciu a on dá gól. Potom sa môžu spoločne tešiť, spoločne smútiť.“
Keď robíte niečo veľmi nerád, čím sa utešujete? Načo sa popri tom tešíte?“
„Nerád čakám, nerád sa pretvarujem, nerád počúvam výčitky. Vtedy radšej na niekoho myslím, rozprávam sa s ním a posielam mu tajné vety.“
Rodine? Teší vás?
„Prežívam veľmi pekné chvíle. Mám už dospelé deti, s ktorými mám kamarátske vzťahy. Musím sa priznať, že čerpám veľa z nich. Majú mladé, zdravé, kompromismi nepokazené názory. Čo som ich mohol naučiť, to som už mal. Úloha otca sa ani pri Terezke nekončí, ale vzťah prechádza z vychovávateľa na kamaráta. Svojim deťom dôverujem, že vedia rozpoznávať dobro a zlo. Autoritu sa snažím používať čo najmenej, nevysvetlené zákazy často vyburcujú u dieťaťa nevysvetliteľný čin. Dorotka mala takú jednorazovú vzburu, ale veľmi rýchlo ju zvládla. Teraz si neomylne vybrala tú najťažšiu cestu, ale asi to tak má byť.“
Neurobí podobný čin väčšina detí rodičom?
„Obvykle je to tak, že decko sa dostane do konfliktu s rodičmi, osamostatní sa a je po puberte. Moji rodičia sa so mnou nechceli hádať. Mal som preto nekonfliktnú pubertu.“
A vaša manželka?
„Žijeme oddelene.“
Nie je to škvrnka na tomto inak peknom roku?
„Áno, je. Až na to, že to nie je škvrnka, ale riadny fľak. Ale naozaj nemám chuť niekoho s tým otravovať. To je náš smútok.“
Máte zlozvyk, čo nemáte rád, a chcete sa ho zbaviť?
„Rád by som menej slovami povedať to, čo chcem. To nie je maličkosť, keď si uvedomíte, koľko toho cez deň zbytočne nahovoríme. Všetci tomu rozumejú a ja im to aj tak vysvetľujem. Často sa hanbím pri rozhovoroch o literatúre, keď musím otvorene priznať veľké nedostatky. Je to dôsledok prílišnej špecializácie, nemám dosť času. Ale to je asi choroba dnešnej doby. Veľmi nerád mám, keď sa to dáva pociťovať. Vôbec, ale vôbec sa mi nepáči slogan – keď si nečítal Domino, nemám s tebou o čom debatovať.“
Politika. Tešia vás pozvánky do EÚ a NATO?
„Často sa mi stáva, že začnem prácu a až neskôr dostanem zmluvu. Aj teraz mám pocit, že my už v EÚ a NATO sme, len teraz to konečne dostaneme aj na papieri. Neočakávam prevratné zmeny, som len zvedavý, kam sa bude transformovať nacionalizmus a komunizmus.“
Dôverujete im?
„Dôverujem lekárom, šoférom v MHD, hercom, svojim deťom, taxikárom, pilotom, čašníkom, kuchárom, predavačom, vodičom v protismere. Tak dôverujem aj politikom. Chyby robíme všetci. Okolo peňazí bude vždy napätie a vyzerá to tak, že politika – to sú peniaze. Volíme si ľudí, ktorí sa hlásia, že chcú hospodáriť s našimi. Tak im Pán Boh pomáhaj. Ale nie do vlastného vrecka.“
Autor: MARCEL VLNA
