SME

Reportér Smoleński: Dokonalá spravodlivosť je len na cintoríne. Každý tam má hrob

Reportér Smoleński: Dokonalá spravodlivosť je len na cintoríne. Každý tam má hrob

Je tam počiatok všetkého, celej našej židovsko-kresťanskej civilizácie. Všetkého, na čom má základy Európa, hovorí o Izraeli a Palestíne PAWEL SMOLEŃSKI.

Je tam počiatok všetkého, celej našej židovsko-kresťanskej civilizácie. Všetkého, na čom má základy Európa, hovorí PAWEL SMOLEŃSKI. V týchto dňoch mu na Slovensku vychádza prvý slovenský preklad knihy Oči zasypané pieskom.

TEXT: Lukáš Onderčanin, EDITOR: Dávid Tvrdoň

Text pôvodne vznikol pre internetový magazín MONO.

Na Slovensku práve vychádza kniha Oči zasypané pieskom. Píšete v nej aj o Omarovi, ktorého dom je obkolesený múrom a jediný spôsob, ako sa z neho dá dostať, je cez izraelský tunel. Sledovali ste Omarov osud aj po návrate z Palestíny?

Príbeh domu, do ktorého sa dá dostať cez tunel je známy v celom Izraeli aj Palestíne. Najmä preto, lebo ako jediný bol medializovaný izraelskými organizáciami pre ľudské práva. Nanešťastie je to uzavretý príbeh, a dalo by sa povedať bez „happy endu“.

Omar dom nepredá. Izraelčanom už vôbec, keďže by bol minimálne vytesnený zo spoločnosti palestínskych susedov. Avšak mohla by mu hroziť aj smrť. Izraelčania múr neposunú. Omara som videl len raz, ale mám pocit, že jeho situácia je stále taká istá.

Vraciate sa niekedy k osobám, o ktorých vo svojich reportážach píšete?

S hrdinami mojich textov je to podobné, ako to býva v obyčajnom živote. Napríklad s niektorými chlapcami a dievčatami z organizácie „Prelomiť mlčanie“ som sa spriatelil, a keď som v Izraeli zájdeme na pivo.

S právnikom Michaelom Sfardom, ktorý pomáha Palestínčanom z dedinky Bil’in v boji o znovuzískanie pôdy, som strávil mnoho hodín, patrí tiež medzi mojich priateľov. Veľakrát som bol v Al-Azarii v združení Shiruk.

Jedných som si obľúbil, iných nie, hoci v tejto knihe som sa snažil písať o tých, ktorých si vážim a dokonca obdivujem. Ak do nejakej krajiny cestujete niekoľkokrát do roka v priebehu niekoľkých rokov, určite si nájdete spriaznených ľudí. Hoci si neviem predstaviť, aby som sa s nimi počas rozhovorov nepriečil.

Konflikt Izraelu a Palestíny sa vlečie generácie a napísalo sa o ňom veľmi veľa. Čím vás táto oblasť zaujala?

Tam je jednoducho počiatok všetkého, celej našej židovsko-kresťanskej civilizácie, všetkého, na čom má základy Európa. Jedinečné a absolútne neopakovateľné miesto na svete. Krajina, ako je to v prípade Izraelu, kde v priebehu necelých sto rokov vybudovali moderný, prosperujúci štát. Ľudia si jednoducho predsavzali, že to tak urobia.

Je pravda, že konflikt siaha k začiatkom existencie Izraela, a dokonca ešte hlbšie do minulosti, ešte do čias židovského osídľovania v Palestíne.

Ale rovnako ako všetko, aj konflikt sa mení, od racionálneho konfliktu o pôdu (ak vojna vôbec môže byť racionálna) po ideologický boj náboženských a národných fundamentalizmov. Obávam sa, že takto bude vyzerať väčšina konfliktov v 21. storočí.

Vaše reportáže sa zameriavajú skôr na ľudské osudy. V čom je pohľad miestnych ľudí na palestínsko-izraelský konflikt iný ako ten z médií?

Jedna aj druhá strana jednoducho musí žiť s vedomím konfliktu, čo je samo o sebe iné než život na pokojnejších miestach. Ide o ľudí, ktorí sa navzájom poznajú – susedský konflikt. Vtedy o nepriateľovi rozmýšľate inak.

Napríklad, keď mohli Palestínci bez povolení cestovať po Izraeli a Izraelčania zas smelo navštevovali palestínske teritória, vedeli, že v tej reštaurácii sú milí čašníci a dobrý kuchár, a v inej naopak. Nepriateľ mal tvár konkrétneho človeka.

Nakoniec aj teraz je to podobné. Palestínčania rozdielne rozmýšľajú o Izraelčanoch, ak sa ich dieťa lieči v izraelskej nemocnici. A Izraelčan zas inak pozerá na Palestínčana, ktorého zamestnáva. Jednoducho tento konflikt v očiach bezprostredných účastníkov je plný nuáns, na ktoré sa často zabúda, avšak objavujú sa v tých nemenej očakávaných situáciach.

Vďaka izraelským organizáciám pre ľudské práva vieme o zneužitiach a podlých činoch osadníkov proti Palestínčanom. Alebo, ak by neboli izraelské súdy, Palestínčania by sa nikdy nedovolali spravodlivosti, a podobne.

Ľudia na oboch stranách konfliktu dúfajú v jeho skončenie, na druhej strane si ale nevedia predstaviť, že by došlo ku kompromisu. Ako sa s touto rozpoltenosťou vyrovnávajú?

Väčšina ľudí na oboch stranách si praje mier, i keď neverí, že je možný. Je to dedičstvo niekoľkých desiatok rokov. Vojnu si praje menšina, ktorá je však veľmi radikálna, hlasná a aktívna. Na oboch stranách.

Tiež treba pamätať, že obe strany sú poznačené vzájomným strachom, ktorý je niekedy opodstatnený, ale často iracionálny. Vtedy iné emócie miznú. A dobre viete, že strachom sa ľahko manipuluje. Doplňme k tomu historickú príťaž Židov. V Izraeli niet rodiny, ktorá by nemala nejakú skúsenosť s represiou alebo krivdou. Palestínčania sa dnes cítia podobne.

Oba národy rady pozerajú do minulosti, na čo určite majú svoje dôvody. Každodenný život však nie je v znamení toho, že žijú vo vojnovom stave, neobzerajú sa. V prípade Izraelu je to trochu ako bál na Titanicu pred nárazom do ľadovca.

Ako sa vám darí udržať istú mieru objektivity v reportážach?

Je to celkom jednoduché, naučili ma to ľudia na oboch stranách barikády. Jednoducho žiadna strana nemá stopercentnú pravdu. Tak hovoria slušní a múdri Palestínčania aj Izraelčania.

Jedni aj druhí sú si vedomí toho, že keby mohli vyhrať, už dávno by vyhrali. Ale nemôžu. Kompromis je zbraňou slabých. Ak sa niekoho zastávam, nie je to Izrael ani Palestínčania, ale odvážni, slušní a poctiví ľudia. Takí sú na oboch stranách.

Každá strana reprezentuje svoju pravdu, ktorá zdalo by sa vylučuje pravdu tých druhých. Problém spočíva v tom, že pre zmierenie týchto právd sú potrebné ústupky. A nejde tu o spravodlivosť, lebo dokonalá spravodlivosť je len na cintoríne – každý má svoj hrob. Ide o nespravodlivosť, ktorá bude akceptovateľná pre jedných aj druhých.

Boli ľudia v Palestíne a Izraeli ochotní sa s vami rozprávať, alebo tam bola počiatočná nedôvera? Ako si získavate dôveru zdrojov?

Rovnako ako v živote. Jedni sa rozprávajú ochotne a úprimne, iní nie. Všeobecne však prevláda ochota. V podstate to nie sú početné spoločnosti, ľudia sa medzi sebou poznajú, podávajú si hosťa z rúk do rúk.

Cestujem tam už desiatky rokov, dohromady asi päťdesiatkrát, možno viac. Kniha Oči zasypané pieskom je výsledkom tých všetkých ciest. Za tak dlhý čas je možné získať si dôveru, dá sa ju aj stratiť. Platí to aj spätne, nie je mojou povinnosťou veriť všetkým mojim hrdinom.

Reportáž patrí k najnákladnejším formám žurnalistiky. Aj preto utrpela s nástupom krízy v médiach. Ako vidíte jej budúcnosť?

Internet je len nástrojom, dnes nepostrádateľným, i keď veľmi nebezpečným, lebo jeho rýchlosť často nahrádza myslenie. V zásade niet rozdielu medzi reportážou na internete a na papieri.

Rovnako ako v novinách je to aj na internete. Veľmi dobrých reportáží nie je veľa, veď ktokoľvek kto vie písať, si môže založiť webovú stránku. S internetom je to asi ešte jednoduchšie.

Pretože ide o jednu z nákladnejších novinárskych foriem, tak sa jej v dnešných časoch až tak dobre nedarí. Som si však istý, že čitatelia na celom svete sa chcú dozvedať o udalostiach, ktoré je možné priblížiť jedine reportážou. Určite uprednostnia dobrý text pred zlým.

Nakoniec zostane možno malá, ale verná skupina tých, ktorí budú čakať na reportáž. Aj preto sa v Poľsku reportérskym knihám vskutku darí, niekedy dokonca lepšie než fikcii.

Myslím, že dobrí reportéri tu budú vždy. Chýbajú skôr šéfredaktori a mediálni manažéri s dostatočnou predstavivosťou. Takí, ktorí vedia, že na reportážach sa dá zarobiť, ak sa do nich rozumne investuje.

Môže sa stať, čo by som určite nechcel, že zanikne papierová forma novín. Rovnako ako zanikli počítačové diskety a magnetofónové pásky. Počítače a prehrávače prežili a rovnako prežijú aj novinárske formy.

V Poľsku vyjdú ročne viaceré reportážne knihy, na Slovensku minimum. Má Poľsko dobré podmienky na publikovanie reportáží?

Dobrá reportáž je ozdobou každého média, od novín po televíziu a internet. Ľudia sa radi dozvedia o iných ľuďoch a nielen o historických či politických procesoch alebo štatistikách.

Reportáž to dnes nemá nikde jednoduché. Je nákladná a náročná. Ale predovšetkým, o jej vytlačení či vysielaní rozhodujú manažéri, ktorým excelovská tabuľka zakrýva svet. Verím, že sa to skôr či neskôr zmení. Veď na druhej strane vznikajú desiatky reportážnych kníh. A to znamená, že je o ne záujem.

Médium môže žiť bez manažéra. Ľudia nepozerajú televíziu alebo čítajú noviny aby sa dozvedeli meno toho či iného šéfa (hoci šéfovia si to často myslia, čím privádzajú média ku krachu, i keď si to neuvedomujú). Chcú sa dozvedieť, čo hovorí konkrétny novinár. Veď je to jasnejšie než slnko, a nakoniec to pochopia aj ľudia, ktorí médiá riadia.

Počas praxe ste sa venovali zahraničným reportážam aj investigatívnej práci v Poľsku. Ktorá z týchto oblastí vám vyhovuje viac?

Reportáž. Investigatívna žurnalistika je dôležitá, niekedy dokáže urobiť viac než polícia, prokuratúra a súdy dohromady. No reportáž znamená kontakt so živými ľuďmi, a preto ma nikdy, nikdy nezačne nudiť.

Čítajte ďalej

Minúta po minúte: Atentátnik zabil na koncerte v Manchestri 22 ľudí

K útoku sa prihlásila teroristická organizácia Islamský štát.

Jeho fotografia obletela svet. Dostal päsťou do tváre Foto

Vladimírovi Čičmancovi volali z takmer všetkých významných médií.

Vladimír Čičmanec
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop