Milan Markovič v pasáži pred Štúdiom S. V réžii Emila Horvátha mladšieho tam hrá nové divadlo. O poschodie vyššie je kaviareň a reštaurácia Tatra, kde sme sa stretli. Časť patrí Lexovcom a Markovič tam chodí dlho. Keď sa však na Slovensko nedobrovoľne vrátil bývalý šéf SIS, satirik do Tatry chodiť prestal. Nemohol sa pozerať na Ivana Lexu, ktorý tam bol takmer stále a arogantný, ako ho všetci poznáme. Teraz je zase pokoj, Lexa je vo väzbe. Uvidíme, dokedy. FOTO SME – DAŠA MATEJČÍKOVÁ
Milan Markovič sa tretíkrát vracia na obrazovku STV. Prvý raz odtiaľ odišiel do Českej televízie pre politický zákaz vysielať ho na Slovensku, druhýkrát odišiel z verejnoprávnej televízie do Markízy. Od januára sa niektoré relácie v komerčnej televízii rušia a Večer Milana Markoviča sa bude objavovať zase na STV.
Podľa satirika a scenáristu je pochopiteľné, že má program tohto druhu problémy.
„Dnes je to tak, že o úspešnosť a dlhovekosť má postarané skôr program s tými najnižšími diváckymi nárokmi, najlepšie o ničom. Pozriete si, vypočujete, ak vám ešte ostala trocha súdnosti, tak aj chvíľu žasnete nad tou jednoduchosťou a prvoplánovosťou, vypnete a zabudnete. Takýto program by mal zakapať práve pre tú primitívnosť, ktorá podľa mňa uráža samú podstatu človeka. Lenže naňho dnes zrejme dopadla ‚ťarcha doby‘, takže sa mu nechce rozmýšľať, domýšľať si, či dokonca oceňovať duchaplnosť. Sleduje ‚zábavu‘, ktorá by sa pred dvadsiatimi rokmi neuplatnila ani na maturitnom večierku a už si hádam ani neuvedomuje, že pri takomto ‚relaxe‘ je mu druhá signálna sústava v podstate nanič.
Markovič pritom nikdy nehovoril, že práve jeho programy spasia ľudstvo svojimi nebotyčnými hodnotami. Podotýka, že tu je „len preto, aby bola aspoň nejaká protiváha. Aby si prišli na svoje aj tí, čo chcú iný druh humoru. Nehovorím, že lepší. Iný.“
Ak zabudneme na medializáciu tých príchodov a odchodov – neškodí to relácii? Že sa mení televízny kanál jej vysielania, termín, čas? Nie je práve televízny divák ten, čo mu je zvyk železnou košeľou?
„Na tú ‚medializáciu‘ sa môžem s prepáčením vykašľať. Podobné svedectvá zadubenosti, neraz sa tváriace ako recenzie či čosi iné fundované, si začnem všímať až vtedy, keď sa v novinách zase nájde ktosi odborne vzdelaný, sčítaný a rozhľadený v umeleckom svete a evidentne so snahou pomôcť, nielen s evidentnou ambíciou nakŕmiť plebs čímkoľvek, len nech to je lákavé a lacné. Máte, samozrejme, pravdu. Takéto ‚prestupy‘ nerobia dobrotu a sú proti istým osvedčeným zásadám. Ospravedlňujem sa svojim divákom, ktorí sú odkázaní pátrať po mne raz na jednom, raz na druhom kanále, avšak som len tvorca programu. Nie je vždy v mojich silách ovplyvniť technickú stránku realizácie toho, čo vytvorím.“
Mávali ste v STV vyššie percento sledovanosti?
„Nie je mi jedno, či sa na môj program niekto pozerá, alebo nie, a iste je zaujímavé vedieť aj počet tých divákov. Pojem ‚sledovanosť‘ ma však prestáva zaujímať v tej chvíli, keď sa stáva jediným kritériom na posúdenie úrovne relácie. A tá chvíľa prišla, žiaľ, už pred desiatimi rokmi. Dnes už nikoho, ale naozaj nikoho netrápi, či program má hlavu a pätu, či účinkujúci vedia po slovensky, či je vystopovateľná akási myšlienková stavba, či autor ovláda aspoň základné prvky dramatickej tvorby. V STV som mal svojho času sledovanosť šesťdesiatjeden percent. Hovorí to niečo o kvalite? Môže, ale nemusí. Bola v tom najmä reflexia tej doby, keď som s politickou talkšou prišiel ako prvý a verejnosť nesmierne žila všetkými politickými vývrtkami končiaceho sa a začínajúceho štátu. Mám sa vari zblázniť z toho, že dnes mám na Markíze sledovanosť okolo dvadsať percent? Viete si predstaviť nejaké lepšie číslo v situácii, keď ma v tom vysielacom čase pozerá len pár ľudí s poruchami spánku, a tak z dlhej chvíle prepínajú medzi mnou a pornoprogramom?“
To bola podľa mňa chyba agentúry, že vám nedohodla lepšie podmienky, respektíve nemyslela na to, že Večer MM presunú na neskorú hodinu.
„Dlhy STV voči Agentúre Paczelt išli do miliónov a otázka stála tak, či vysielať na Markíze, alebo nevysielať vôbec. Lenže to je tak – chybu neurobí len ten, kto nerobí nič. A tak inak bezchybne pracujúcej agentúre naozaj ušla pri uzatváraní zmluvy s Markízou podstatná maličkosť – vysielací čas neďaleko polnoci. Bol som blízko infarktu, keď som to zistil. Tým pádom som totiž mohol zabudnúť na priamy prenos, ktorý bol vždy jedným z podstatných atribútov všetkých mojich programov či v rozhlase, alebo v televízii. Bol som síce povďačný Markíze, že mi dala priestor, no čoskoro mi bolo jasné, že k sebe nepatríme, že treba len počkať na vypršanie zmluvy. Začiatkom leta sa totiž Markíza dopustila vážnej nekorektnosti – potichu a bez akéhokoľvek upozornenia, odôvodnenia či vysvetlenia zrušila reprízy Večera MM, čím stratili všetky šance sledovať program tí, čo ho nemohli vidieť v nepozerateľnom nočnom termíne. Od nového roku vysielame STV opäť naživo, a to v tom najlepšom čase, v sobotu o pol deviatej večer.“
Pociťovali ste v Markíze, že už začínate robiť druh šou, čo robiť predtým by vám ani nenapadlo? Že skrátka začínate myslieť na diváka komerčnej televízie a prispôsobujete sa mu menej či viac?
„To určite nie. Vždy som chcel robiť talkšou s kabaretnými prvkami. Raz sa to prevážilo viac na jednu stranu, inokedy na druhú. S príchodom pánov Niňaja a Puškára sme využívali ich talent na hudobné klauniády a nikdy som nemal dojem, že by sme tým kamsi klesali. Hranice vkusu sú síce veľmi ťažko definovateľné, ale u nás sa rozhodne nikdy neprekračovali. Dnes je naša hudobná zložka zase iná a najmä zásluhou klávesového mága Aloisa Boudu plní predovšetkým úlohu precíznej hudobnej ilustrácie.“
Pozeráte Sedem s. r. o.? Všímate si, čo dokáže urobiť istý druh relácie alebo komerčná televízia vôbec s inteligentnými, vyprofilovanými osobnosťami, čo sa za dobré peniaze akoby prirodzene prispôsobia záujmu alebo nezáujmu diváka? Viacerí priznali, že keby toho diváka nezaujali, už ich nepozvú. A tak hovoria tieto osobnosti do obrazu aj primitívne vtipy so sexuálnym podtónom.
„Poznám takmer všetky televízne programy našich televízií. Absolútnu väčšinu z nich mi stačí vidieť raz. Do spomínanej relácie ma pozýval sám pán riaditeľ.“
Nebudem sa pýtať, či ste to zobrali, keď tam nie ste. Budem sa pýtať, čo ste mu povedali.
„Na rozdiel od niektorých iných umelcov si myslím, že sa treba držať svojho kopyta, ako väčšina dobrých šustrov robí. Nemyslím si, že by som mal byť všade. Človek by mal robiť to, čo aspoň trochu vie a nie to, čo sa len nazdáva, že vie.“
Urobili ste niečo podobné, možno podvedome, možno s priamym úmyslom?
„Neviem, čo máte na mysli konkrétne. Ak ide o kŕčovité odtabuizovávanie rozličných ‚šteklivých‘ dvojzmyslov, tak na to naozaj nie som odkázaný. Viem sa znemožniť aj jednoduchším spôsobom.“
Uvažovali ste pri kritických zmienkach o Markíze alebo ANO v dimenziách: Ako to posúdia kompetentní, ako to bude vnímať Rusko? Chcela sa vo vás usadiť Slobodníkova samoregulácia? Nepokúšala sa o to?
„Ani náhodou. Vo svojom programe sa nezaoberám podnikateľmi, riaditeľmi či konateľmi. Hovorím len o politikoch.“
Je vám Rusko sympatický?
„Ani on, ani ja nie sme tí praví adepti na registrované partnerstvo. Nie je preto dôležité, do akej miery mi je či nie je sympatický.“
S mierne sympatickým chlapíkom ste si naopak zmýlili Mečiara. Ešte v rozhlase, v relácii Pod Pyramídou. Vraj vám ho bolo ľúto.
„Dobre si to pamätáte. Pozvali sme ho v dňoch, keď bol prvýkrát odvolaný z postu premiéra. Zahral to na nás dokonale. Pri prípravnom rozhovore sedel poslušne až skrúšene, aj slzu z oka dostal, keď chcel. Všeličo sme mali naňho pripravené, nepoužili sme skoro nič. Pričinil sa o to dokonca aj taký nekompromisný človek ako Peter Breiner. Naozaj nás takto zmanipuloval vo svoj prospech, hoci poštou aj osobne som v tých dňoch dostal nejedno varovanie, aby som sa v dialógu s ním mal na pozore. Očividne sme mu tým programom pomohli v okamžitom náraste popularity. Dodnes sa z tej relácie zachovalo niekoľko pozoruhodných dialógov na mojej webstránke.“
Zhovárali ste sa s ním niekedy potom, za tých asi jedenásť rokov?
„Ani raz. Párkrát mi cez noviny odkazoval, ako som ho sklamal, že už nerobím ‚láskavú satiru‘, inak nič. Mne, chvalabohu, nechýba. Napriek tomu, že stále kohosi trápi, ako ho vraj nemám rád, mi nikto nevie dokázať, že by som ho čo len raz v ktoromkoľvek programe spomenul menom. Nestojí mi za to.“
A teraz? Je vám ho tiež trochu ľúto, alebo aké sú vaše pocity voči tomu skončenému politikovi?
„Skončil, chvalabohu, a tvrdil som to už pred tromi rokmi. Skončil tam, kde svojho času pred bývalou budovou Národnej rady posielal Čarnogurského a spol. v minulosti. A, chvalabohu, nenávratne.
Mimochodom, čo to je, tá láskavá satira?
„To by ste sa museli spýtať jeho. Asi niečo také ako suchá voda.“
Aj vy by ste ho rád videli s kamarátom Lexom na prični?
„O tom naozaj nerozhodujem ja. Ale pravda je, že niekto by o tom rozhodnúť mal.“
Ozaj, Lexu ste do programu nikdy nevolali?
„Správny talkmaster by asi nemal mať zábrany ani v takomto prípade. Ako vidíte, veľa mi chýba k dokonalosti. Mám svoje hranice.“
Sú teda ľudia, ktorých by ste vprograme Večer MM vidieť nechceli? S ktorými sa zhovárať nepotrebujete a ruku by ste si neumazali?
„Sú takí. Už som sa aj párkrát slušne ospravedlnil, že napriahnutú pravicu nemôžem prijať. Nemôžem sa potľapkávať s ľuďmi, ktorí tu priamo či nepriamo podporovali režim unášajúci a vraždiaci ľudí, kradnúci, rabujúci, porušujúci zákony tohto štátu a zrážajúci morálne princípy kamsi hlboko do suterénu.“
A čo si potom myslíte o Tkáčovi, čo ani nie dva týždne dozadu chráni svojho šéfa vo veci majetkového priznania, drží líniu vo voľbách, a keď sa pokazí už všetko a od HZDS odskočia aj pragmatici z Trenčína a naopak všetci z Lamača podporia v mestskom parlamente Oľgu Keltošovú, ide zakladať novú stranu. Čo poviete na týchto takzvaných slušných ľudí?
„To naozaj nemá nič spoločné so slušnosťou. V tomto práve spočíva špinavosť politiky. Ale špinavou ju robia len ľudia.“
Z čoho máte napríklad radosť vy a čo vás vytočí?
„Nepamätám sa, že by ma niečo ‘vytočilo‘ tak, že by som bol z toho nervózny, že by som kričal alebo nebodaj zúril. Som totiž človek, ktorý sa na nikoho nehnevá. Nemá to zmysel. Naštvaný bývam iba sám na seba. Aj v prípade, že ma podrazí kolega či priateľ, to pokladám za svoju chybu. Mýlil som sa, keď som ho považoval za kolegu či priateľa. Je to osvedčený spôsob, ako prežiť život bez konfliktov, bez zloby či nenávisti. Je to návod na zdravý život. A z takéhoto zdravého života mám radosť.“
Doľahla na vás naozaj kríza stredného veku, ako o tom písali médiá?
„Nič také som sa nedočítal. Možno máte na mysli výplody novinárskej spodiny, ktorá sa mi – neviem prečo – sústavne stará o neutíchajúcu popularitu i za cenu neuveriteľných výmyslov. Je mi ľúto iste nadaných a ambicióznych redaktorov, ktorí sa nevedia vzoprieť diktátu tých, čo nás učia, ako má na Slovensku vyzerať ozajstný bulvár. Nijako to už nekomentujem. Tými splaškami sa totiž vďačne kŕmi kategória čitateľov, ktorej naozaj nemá zmysel vôbec nič vysvetľovať či dokonca vyvracať a dávať na pravú mieru.“
Je veľmi zlé byť introvertom a pol života žiť prácou, náročnou aj pre extrovertného človeka?
„Asi som naozaj skôr introvertom, ale vyformovalo ma do tej podoby práve to extrovertné povolanie. Nie je to zlé. Len sa treba naučiť s tým žiť.“
