„Je dobré vedieť, že Božie mlyny melú síce pomaly, ale isto.“ FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Michal Kováč starší s Michalom Kováčom mladším a s vnučkou.
Najhoršími Vianocami Michala Kováča boli bezpochyby tie z roku 1995. V auguste zavliekli Lexovi ľudia zo SIS do zahraničia prezidentovho syna a on čakal v Rakúsku na verdikt, či sa môže vrátiť späť. Nebolo to síce zlé, ako keď vo vojnovom štyridsiatom štvrtom roku evakuovali Ľubišu, kde Kováč vtedy štrnásťročný býval, ale bolo to smutné.
Atmosféra nebola veľmi sviatočná, Michal Kováč mladší žil v kláštore pre saleziánov. Jeho rodine sa nakoniec podarilo vybaviť, že s ním mohla byť počas Štedrého dňa manželka a deti, jeho rodičia prišli na 1. sviatok vianočný a strávili so synom štyri hodiny. „Smutnejšie to bolo o to, že bola malá nádej na pravdivé vyšetrenie únosu,“ spomína bývalý prezident Michal Kováč. „Už vtedy sa objavovali prvé pokusy na ovplyvňovanie a prvé kroky na marenie vyšetrovania.“
Napriek tomu sa nádejali na spravodlivé potrestanie vinníkov únosu a zavlečenia. Hoci: „Veľmi ma mrzelo, že niektorým ľuďom bolo jedno, čo si o nás pomyslí zahraničie a neváhali sa mstiť prezidentovi tak, že uniesli nevinného človeka. No i keď to bolo smutné, je dobré vedieť, že Božie mlyny melú síce pomaly, ale isto.“
Jedným zo znakov neomylnosti Božích mlynov je iste aj to, že tentoraz nebude v odlúčení od rodiny Michal Kováč, ale ten, čo bol za zosnovanie únosu obvinený, Ivan Lexa. Bývalý riaditeľ SIS strávi tento rok Vianoce vo väzbe a bývalý prezident k tomu hovorí: „Nemám radosť a neteší ma to, nie je to moje videnie sveta. Na druhej strane som však spokojný a pociťujem zadosťučinenie, že sa v našej spoločnosti darí, hoci aj oneskorene, predsa len presadzovať pravdu a spravodlivosť.“
Vianoce preto budú pre Kováčovcov tento rok skutočne pokojné a hoci opäť nebudú na sviatky so synom Michalom, vedia, že sa už na Silvestra uvidia. „Na Štedrý deň budeme u staršieho syna, Michal zostáva na slovenskom veľvyslanectve v Indii.“ Všetko sa však bude diať tak, ako na Slovensku a ako vždy.
Ako to videl Kováč kedysi
Dnes sedemdesiatdvaročný Michal Kováč hovorí, že čaro Vianoc zaregistroval asi ako päťročný. „Všade bolo plno snehu, každý deň sme boli v kostole a neboli v škole. Zvláštna atmosféra tých dní bola hmatateľná – do domu pribudla slama, ktorá prikryla zemitú podlahu, vianočný stromček, na Štedrý deň sa po večeri rozdávali darčeky. Snažili sme sa byť poslušnejšími a lepšími, sviatočnosť bola umocňovaná štedrovečernou večerou, voňavými vianočnými koláčmi, voňavými jablkami, koledníkmi a koledami.“
V detstve ich prežíval v Ľubiši pri Humennom, štedrovečerná večera, u nich začínala modlitbou a spevom koledy. Po nej sa už plynulo prešlo na dobroty, prvým chodom bolo lúskanie orechov, jedenie cesnaku a oblátky s medom. Hlavné jedlo bolo klasické – hríbová, kozárová máčanka, bobaľky poliate mliekom a posypané mletým makom.
Vianočný stromček zdobili dospelí a pomáhali im staršie deti. Na stromčekoch som najviac obdivoval salónky, neskôr trblietavé gule. Po večeri sme sa tešili z toho, že sa môžeme váľať po zemitej, slamou poprikrývanej podlahe. Na darčeky sa veľmi nepamätám, ale väčšinou to zrejme bolo ovocie, nejaké cukríky a drevené, po domácky vyrobené hračky.“
Dnes si síce dávajú pod stromček skôr elektrospotrebiče, oblečenie a klenoty, zostalo im však minimálne jedenie cesnaku na začiatku štedrovečerného obradu a kapustnica. (dam, kiz)
