Moskva 6. júla (TASR) - Kontroverznú historickú osobnosť, ruského generála Andreja Vlasova, ktorý sprvu bojoval proti Hitlerovi a neskôr sa postavil proti Stalinovi, dnes ruská Najvyššia vojenská prokuratúra (GVP) odmietla odporučiť na rehabilitáciu.
Podľa šéfa rehabilitačného odboru GVP Valerija Kondratova generál Vlasov, popravený v roku 1946 v Sovietskom zväze, nespĺňa kritériá zákona o rehabilitácii obetí politických represií. Konečné slovo v prípade rehabilitácie Vlasova a ďalších bývalých sovietskych dôstojníkov bude mať Najvyšší súd Ruskej federácie.
Generál Vlasov sa počas druhej svetovej vojny spolu s desaťtisícami sovietskych vojakov z rôznych frontov dostal do nemeckého zajatia a na konci vojny sa v nemeckej uniforme postavil do čela protisovietskej Ruskej oslobodzovacej armády, ktorá však nestihla byť nasadená do boja proti sovietskej armáde. Vlasov a jeho jednotky sa v máji 1945 zhodou okolností ocitli v Prahe a podľa českých historikov zohrali rozhodujúcu rolu v bojoch s nemeckými jednotkami. Pred príchodom sovietskej armády do Prahy vojaci generála Vlasova Prahu opustili, aby sa uchýlili do americkej okupačnej zóny, ktorá siahala až na juhozápad Čiech.
Spolu s Vlasovom ruská vojenská prokuratúra odmietla rehabilitovať aj ďalších 12 dôstojníkov z generálovho najbližšieho okolia, ktorí sa v posledných dňoch vojny dostali do americkej okupačnej zóny a neskôr boli na žiadosť Moskvy vydaní Červenej armáde, deportovaní tajnou vojenskou políciou do Ruska a perzekvovaní ako zradcovia.
Osudy bývalých vojnových zajatcov, ktorí sa po skončení druhej svetovej vojny vrátili do vlasti, patria v Rusku medzi nedostatočne osvetlené stránky histórie. Po nútenom návrate do Sovietskeho zväzu sa bývalí vojaci a emigranti dočkali deportácie na Sibír, dlhoročných trestov a trestu smrti bez riadneho súdneho procesu.
Podľa amerického historika Paula Johnsona Moskva 31. mája 1944 oficiálne požiadala spojencov, aby všetky osoby "ruskej národnosti", ktoré sa počas oslobodzovania Európy ocitnú na strane spojencov, boli vrátené do Sovietskeho zväzu bez ohľadu na ich názor. Podľa Johnsona boli do ZSSR proti svojej vôli vrátené státisíce vojnových zajatcov napriek tomu, že spojenci vedeli, aký osud ich čaká. Z prvej skupiny 10.000 mužov sa dobrovoľne chcelo do ZSSR vrátiť len dvanásť. Aj preto pri deportácii dochádzalo k množstvu pokusov o samovraždu.
Americký historik vo svojich Dejinách 20. storočia okrem iného cituje Patricka Deana, právneho poradcu britského ministerstva zahraničných vecí, ktorý 24. júna 1944 do oficiálneho protokolu uviedol, že deportácie zajatcov do ZSSR sú vecou sovietskych úradov a vlády Jeho Veličenstva sa netýkajú. "Do istej doby musia byť sovietskym úradom odovzdaní všetci zajatci, o ktorých má Sovietsky zväz záujem, a nemôžeme sa znepokojovať tým, že budú možno zastrelení alebo že sa s nimi bude aj v iných ohľadoch zaobchádzať horšie, než by dovoľovali britské zákony," konštatoval poradca. Minister zahraničných vecí Anthony Eden 4. septembra 1944 presadil v britskej vláde rozhodnutie, ktoré deportácie do ZSSR rešpektovalo. Vo februári 1945 princíp vydania zajatcov Sovietskemu zväzu schválili šéfovia spojeneckých mocností aj na Jaltskej konferencii na Kryme.
(spravodajca TASR Bohdan Kopčák) juh
