[content type="longread-pos" pos="full"]
[/content]
[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
Petra Procházková
V stredu má v denníku SME autorskú stranu Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
Začalo sa to minulý rok na jeseň. Vstúpim do prednáškovej sály. Pozriem sa do obecenstva a vidím tváre usmievavé, dychtivé po zvedavosti, aj nenávistné a zanovité. Potom niekde uprostred, na mieste, z ktorého na mňa dobre vidno, uvidím mladého muža, ktorý nemá v tvári nič.
Niekedy príde so ženským sprievodom, často má v sále kolegu, obyčajne stojaceho v zadnom rohu. Zbadala som ich aj na prednáške amerického historika Timothyho Snydera, charizmatického a mierumilovného muža, akoby to nebol jeden z najväčších znalcov histórie masového vzájomného vyvražďovania.
Chlapci provokatéri
Aj ja sa občas nechám presvedčiť na nejakú besedu. Zďaleka nedosahuje úspech a erudovanosť profesora Snydera, ale ľudí chodí dosť.
Najskôr som si myslela, že to je náhoda. Lenže náhoda sa neopakuje päťkrát za sebou. Medzi otázkami sa spravidla ako tretia až piata objavia nasledujúce - vychádzajúce z predpokladu, že ak zločiny robia iní (rozumej Američania), prečo by sme ich nemohli robiť my. Než sa stačím nadýchnuť, odpovie si pýtajúci sám: „Všetko riadia tajné služby, FSB, CIA alebo Mossad.“ Väčšina sály súhlasne prikyvuje.
Druhú metódu používanú rovnakými účastníkmi besied nazývam „sprievod“.
Muža totiž sprevádza zaručene pravá rodáčka z Donbasu, ktorá vždy prinesie zaručene pravé farebné fotografie detí s odtrhnutými končatinami. Najpopulárnejšia je hrozná fotka matky s dieťaťom v náručí, obaja s obrovskými zraneniami po celom tele. Pod ňou je nápis: „Matka naposledy objala svoje malé dieťa...“
Vyšla napríklad na titulnej strane časopisu Russkoe slovo číslo 8/2014 s podtitulom „Rusi, Ukrajinci, Bielorusi - jediný ruský národ.“ Nie je známy autor fotografie, nie je jasné, kde a kedy ju vyfotil. Rôzni ľudia na mňa na rôznych besedách kričali, že obraz videli na vlastné oči, teda na vlastné úplne nie, ale na susedove oči, v Gorlovke, v Donecku, na stanici Luhanská, Slavianska...
Ja, Hitler a psychológ
Kým predchádzajúce dve metódy vedú k tomu, že sa obecenstvo rozháda, alebo ako v prípade Jílového pri Prahe sa do seba ľudia pustia a mne neostáva nič iné, než hľadať núdzový východ, tretia metóda je najrafinovanejšia. Dokonale ju uplatnil mladý muž v Hradci Králové na univerzite, kam prišlo nevídané množstvo ľudí, väčšinou zvedavých, čo som za posledných šesť pobytov na Ukrajine v roku 2014 videla.
