Bol nedôverčivý, ale neodmietol ma. Srdečne sa zasmial nad mojimi obavami, že ma hneď po príchode do Luhanska – hlavného mesta Luhanskej ľudovej republiky (LNR) – zatknú a uväznia ako nositeľku západnej propagandy. „To vás skôr trafí nejaká črepina z ukrajinských rakiet,“ vyhlásil Jurij Jurov, jediný profesionálny novinár v Luhanskej oblasti.
Bývalý ukrajinský vlastenec, dnes najdôležitejšia hlásna trúba a propagandistický kanál vedenia LNR, sídli v najväčšej vládnej budove v centre Luhanska. V tej, ktorú v júni minulého roka zasiahla neriadená ukrajinská raketa S-8 vystrelená z lietadla. Zasiahnutá bola budova aj časť Námestia hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny. Osem civilistov bolo mŕtvych namieste.
Je jasné, že toto nie je bezpečné miesto. Jurov sa vraj už nebojí. Aj keď o Luhansk sa bojuje aj dnes. Stal sa z neho tak trochu fatalista.
Dovolať sa Jurijovi už niekoľko dní nemôžem. Jeho noviny XXI. storočia, ktoré založil a vedie, v pondelok vyšli tlačené aj na internete. Z toho usudzujem, že je nažive.
Keď som mu pred Vianocami ako prejav vďaky za rady, ako prejsť frontovou líniou, priviezla z nepriateľského územia priateľskú fľašu koňaku, nedôvera ustúpila. Hneď sa otvoril. Trochu sa mu pri tom triasli ruky.
Sedí v kancelárii so zadebnenými oknami, prízemie budovy je opevnené vrecami s pieskom. Je presvedčený, že dejiny mu dajú za pravdu. Jeho prvý prípitok bol: „Na mier. Len aby sa tá vojna už skončila.
Ste nezávislé, slobodné periodikum alebo ako o vás hovoria, hlásna trúba separatistov?
„Sme tlačový orgán vlády Luhanskej ľudovej republiky. To neznamená, že nepíšeme pravdu.“
Je LNR schopná samostatnej existencie, prípadne v spojení s Doneckou ľudovou republikou ako „Novorusko“?
„Myslím si, že áno. Ibaže teraz musíme riešiť akútne problémy technického charakteru. Mesto je bez svetla, vody, plynu... Fabriky nemajú energiu, banky nemôžu fungovať. LNR zatiaľ nikto neuznal. Aj Rusko vyčkáva.“
Myslíte si, že sa v dohľadnom čase stanete súčasťou Ruskej federácie?
„Asi nie celkom. Mimochodom, ľudia tu v Donbase nikdy nepáchli separatizmom. Ten sa začal prejavovať až po tom, ako nás vlani vo februári Kyjev začal obviňovať, že sme separatisti.“
Chcete povedať, že to bolo úplne bezdôvodné?
„Neuznali sme majdan. Pritom ja osobne som bol vždy veľkým ukrajinským vlastencom.“
Akej ste národnosti?
„Z polovice Ukrajinec, zo štvrtiny Rus a zo štvrtiny Poliak... Zmeska. ((piano)) A kvapka cigánskej krvi vo mne koluje. Keď vlani v zime ľudia v Kyjeve vyšli do ulíc za spravodlivejšiu Ukrajinu, tiež som sa zapojil. Hádal som sa s našimi miestnymi politikmi, ktorí ma obviňovali, že sme príliš proukrajinskí. Ale ani oni neboli separatistami v tom pravom zmysle slova. Skôr sme sa sporili o stupeň federalizácie Ukrajiny. Ja som si myslel, že musíme budovať unitárny štát – že je hlúpe oddeľovať sa od zvyšku Ukrajiny stenou, keď má náš Donbas taký obrovský ekonomický, politický a kádrový potenciál. Veď my môžeme celú Ukrajinu riadiť! Ako to bolo de facto za Janukovyča. Ibaže potom majdanovci začali vykrikovať, že chcú Donbas zrovnať so zemou. Tak sme vyšli aj tu na východe demonštrovať. Nesúhlasili sme s ozbrojeným prevratom, ktorý sa uskutočnil v Kyjeve. Voľby boli naplánované na koniec roka. Je jasné, že Janukovyč by ich prehral na celej čiare. Stačilo trochu počkať. Namiesto toho sa začalo strieľať. Vojna nás občanov Ukrajiny rozdelila.
Za vlády Janukovyča ste boli spokojnejší?
„Ukázalo sa, že to nebol zdatný vodca. Keby rozohnal majdan hneď na začiatku, nič také by sa dnes nedialo. Mohli sme ho potom v pokoji odstrániť a vybrať si nového prezidenta z Donbasu, ktorý by sa ujal moci v Kyjeve. Potom by nemalo zmysel sa oddeľovať. Ibaže tu teraz krv tečie potokom a ja si nedokážem už ani predstaviť, ako ďalej žiť spoločne s Ukrajinou. Obrovský vplyv tam teraz majú ich radikálne nacionalistické prápory. Títo ľudia budú požadovať absolútnu centralizáciu krajiny.“
Bojujú na vašej strane dobrovoľníci z Ruska?
„Áno. Aj vojaci sú tu, ale veď ide o dobrovoľníkov. Nie je pravda, že by sem prišli divízie ruskej armády. Aj na ukrajinskej strane sú cudzinci. Množstvo Poliakov.“
Ukrajinské médiá často obviňujú ruské tajné služby, že povstanie v Donbase vyprovokovali, že všetko bolo riadené z Moskvy...
„Samozrejme, že USA aj Rusko tu majú svoje záujmy a snažia sa situáciu kontrolovať. Ale v istej chvíli sa to všetkým vymklo z rúk. Trebárs, ako sa ľudia typu Bolotov stali vodcami LNR? Jedného dňa ukrajinské služby zatkli jeho kamaráta. On a jeho priatelia išli k budove oblastnej rady bezpečnosti Ukrajiny. Podarilo sa im ju obsadiť. Boli presvedčení, že na to majú právo, pretože je revolúcia. Napokon, aj majdanovci v iných ukrajinských mestách robili to isté. No a keď už v tej budove boli, tak tam zostali. To nikto neriadil z Moskvy alebo Washingtonu. Ani si nikto nedokázal predstaviť, že budeme vyhlasovať nejakú republiku. Nikdy by som neveril, že na nás môžu strieľať z diel a raketometov. Prestal som byť ukrajinským vlastencom vo chvíli, keď som videl mŕtvoly ľudí na luhanských uliciach. Pritom na jeseň 2013, keď majdanovci vyšli bojovať za lepší štát, som sympatizoval s nimi. Mali sme rovnaké ciele. Lenže my sme v ich napĺňaní dôslednejší. Predstavte si, že bojujete proti oligarchom a zvolíte si za prezidenta Petra Porošenka, jedného z najvýznamnejších oligarchov v krajine. To je predsa paródia. Naša sociálna revolúcia ide oveľa ďalej než celý majdan. Oligarchov sme de facto z nášho územia vyhnali. Keby sa s nami majdan spojil, v celej krajine by už bol poriadok.“
Ani na Kryme Moskva nezasahovala?
„Viete, ja som vôbec nebol rád, že si ho zobrali. Mne sa to nepáčilo. Lenže teraz my tu v Luhansku závidíme Krymčanom, že všetko u nich prebehlo bez krvi a dnes majú pokoj. Lenže my vôbec nevieme, na čom sa dohovoril Porošenko s Putinom. Myslím, že si dali po koňaku a na niečom sa dohodli. Na nás im vôbec nezáleží. Ani jednému.“
Aká bude podľa vás ďalšia taktika ukrajinského prezidenta Porošenka?
„Možno Porošenkovi niekto poradil, aby nás obkľúčil, začal blokádu, že mnoho ľudí odpadne. Mne je jasné, že Porošenko nie je žiadny fašista, že nechce zrovnať Luhansk so zemou. Ale chce, aby sami občania vyhnali, ako on hovorí – separatistov. Lenže situácia je iná. Tí, ktorí chceli utiecť, už utiekli. A tí, ktorí zostali, sympatizujú s vedením Luhanskej ľudovej republiky. Pozoroval som, ako sa mení nálada ľudí. V prvých dňoch obkľúčenia mali strašný strach. Ja som si vzal sviečku, fľašu koňaku a rozplakal som sa. Myslel som si, že už nikdy neuvidím deti. To bol prvý šok. Ďalší deň som začal zháňať informácie a písať. Myslím, že sa stalo niečo, s čím Porošenkovi poradcovia nepočítali. My máme svoju určitú hranicu, ktorú keď prekročíte, začne fungovať náš špecifický mechanizmus reakcie na tlak. Na piaty deň od začatia blokády si zrazu ľudia začali medzi sebou hovoriť: My sme blokádnici. A chalani so samopalmi sedeli pri ohni a cítili sa ako ozajstní obrancovia Leningradu, ako hrdinovia. Boli sme v blokáde a boli sme v nej spolu. Ak zahraniční poradcovia povedali Porošenkovi, že blokáda ľudí vyčerpá, tak sa mýlili. Blokáda ľudí posilnila. V našom pätnásťposchodovom dome sa ľudia každý deň zišli a radili sa ako ďalej – ľudia, ktorí sa predtým hádali, kto pozametá chodník. U nás slovo blokádnik znie hrdo. Aj keď sedíte s fľašou koňaku a len čakáte, ako to dopadne, už sa cítite ako blokádnik a tešíte sa na medailu, ktorú vám za obranu mesta nakoniec zavesia na krk.“
(zdroj: Petra Procházková)Pod týmto článkom nie je možné diskutovať. Vysvetlenie nájdete tu.
