Kemény zozadu. Tridsaťdeväťročný muž s vlasmi vo vrkoči sa nechce fotografovať. Je to pochopiteľné a na dôvažok si na mediálnu prezentáciu nepotrpí. Čo sa týka vrkoča, na súde nadriadených zaujímali skôr profesijné znalosti. „Chvíľu ma síce lámali, ale keď nič nedosiahli, poprosili ma, nech nosím aspoň vrkoč. Verte, že obvineným je hlboko jedno, ako vyzerám. Keď tam stoja, majú úplne iné starosti.“ FOTO SME – ROMAN KRPELAN
Ivan Lexa sedí druhýkrát vo svojom živote v dlhodobej väzbe. Bývalý šéf SIS je obvinený z objednávky vraždy Róberta Remiáša, zo zneužívania právomoci verejného činiteľa a z ohrozenia štátneho tajomstva. O jeho väzbe rozhodol ten istý sudca, ktorý ho poslal dlhodobo do Justičného paláca aj pred troma rokmi. Žiaden iný žiadosti prokurátora vo veci Lexu nikdy nevyhovel a púšťali ho rozhodnutím na slobodu. Okresným sudcom, čo sa podľa vzoru vyšetrovateľov Lexových káuz a prokurátora Serbina nedal zastrašiť ani uplatiť, je Roland Kemény.
Deväťdesiat minút pre Lexu
Keď ten prípad Kemény dostal, pomyslel si: „Prečo zase ja?“ Vedel, že Lexa je predvolaný na výsluch, mal práve službu aj tušenie, že sa niečo zomelie. Stalo sa a sudca si preto myslí, že to naňho vyšlo úplnou náhodou. Na preštudovanie niekoľkých stoviek spisu mal jeden deň, výsluch trval štyri hodiny. „V podstate to bol asi hodinu a pol trvajúci Lexov monológ, ktorý sa natiahol pre zapisovanie jeho výpovede. Ja, prokurátor ani jeho obhajcovia, sme nemali žiadne otázky. Každú polhodinu sme si dali cigaretku. Každý inde, samozrejme.“
Hoci Serbin označuje vystupovanie Lexu stále za arogantné, Kemény si spomína, že pred troma rokmi bol bývalý šéf SIS ešte arogantnejší a neveril, že naozaj skončí vo väzbe. „Tentoraz bol pokojnejší. Bolo na ňom vidieť, že tuší, čo ho v najbližšom čase čaká. Keď som mu oznámil, že ho nechám vo väzbe, vyzeral byť zlomený. Povedal, že mu ničím zdravie. Mal nejaký papier od lekára, že sa má vyhýbať stresu a musí brať lieky na srdce.“
Serbin dopĺňa, že keď bol Lexa v SIS, správal sa ako hrdina a dnes vyzerá ako zbabelec.
Dva milióny pre podsvetie
Lexa sa, samozrejme, k ničomu nepriznal. Zo zápisnice vyškrtal všetky slová „obvinený“, pretože sa zaň nepovažuje. „Tvrdil, že je nevinný a o ničom nevie. Nikoho si vraj na nič také nenajal.“ V spise sa objavujú mená bossov podsvetia ako Miroslav Sýkora, ktorý tragicky zahynul, a údajný boss nitrianskeho podsvetia Ľuboš Ferus. „Nikoho vraj nepozná, nikdy s nimi nehovoril a vedome sa nestretol. Povedal, že je možné, že sa stretli na nejakej akcii v nejakom podniku, ale on ich vraj vôbec nepoznal. Uviedol to samozrejme ako alternatívu – pre prípad, že by sa našiel človek, ktorý ich videl spolu.“
To, či spis obsahuje aj výpoveď nedávno prepusteného Mikuláša Černáka v tejto veci, Kemény nepotvrdil, ale ani nepoprel. Ferus o vražde Róberta Remiáša dávnejšie vypovedal. Je známe, že autá sledujúce Remiáša patrili mužom z jeho skupiny a podľa informácií Plus 7 dní sa Sýkora s Lexom zrejme stretávali pri seneckých jazerách. V spise je vraj aj Sýkorov zápisník s mnohými menami a prepojeniami. „Spis je vedený ako dôverný, je to forma utajenia, takže vám nemôžem povedať, či vôbec niečo také existuje.“ Serbin hovorí, že v podsvetí sa ľudia chválili tým, že pracujú pre Lexu a jeho tajnú službu.
Je teda podľa toho, čo Kemény v spise čítal, Lexa v tomto prípade vinný? „V tomto momente mu vinu neprislúcha hodnotiť, ja som rozhodol o väzbe.“ V spise je aj to, že svedkovia, ktorí vypovedali, hovoria konkrétne o Ivanovi Lexovi. Jeden z utajených svedkov tvrdil aj toto: „Mám objednávku od Lexu na likvidáciu Remiáša, za realizáciu som dostal dva milióny.“
Okresný sudca Kemény je skutočne odvážny. Lexu poslal druhýkrát do väzby napriek tomu, že pozná aj vyhrážanie sa voči jeho osobe. S bývalým riaditeľom to síce vôbec nesúvisí, ale: „Ešte v roku 1992 som odsúdil jedného recidivistu. Z väzenia ho pustili tento rok, v auguste. Ešte odtiaľ mi posielal výhražné listy, že skántri mňa i moju rodinu. Myslel som, že ho to prejde, ale neprešlo.“
Po príchode z väzenia hľadal ten recidivista Keményho v práci, telefonoval mu tam a dokonca si zisťoval jeho domácu adresu. Sudca požiadal prokuratúru o ochranu. „Nechcel som svoju osobnú, ale skôr, aby sledovali jeho. Bolo mi oznámené, že po konzultáciách s policajnými zložkami dospeli k názoru, že nemám na takú ochranu žiaden nárok. Len keby som bol sudca Najvyššieho súdu.“
Keményho to nevystrašilo, napriek tomu ho vôbec neprekvapuje strach niektorých sudcov rozhodovať v kauzách s obzvlášť brutálnymi zločincami. On sám má skôr strach o svoju tehotnú manželku, ako o seba. Za trinásť rokov sudcovskej praxe sa mu nestalo, že by ho vyhľadal iný obvinený. „Pri náhodných stretnutiach sa odzdravíme. Väčšinou však oni zdravia prví mňa, ja si ich všetkých naozaj nemôžem pamätať. Raz mi jeden na ulici ďakoval, že som ho zobral do väzby, lebo sa tam vraj odučil brať drogy.“
To, že na sudcov majú ťažké srdce možno skôr policajti, ho mrzí, ale je to vzájomné – aj sudcovia majú neraz ťažké srdce na policajtov. „Je pravda, že oni to majú mediálne zvládnuté. Nám chýba hovorca, ktorý by obhajoval naše rozhodnutia. Rozhodujeme v rámci zákona, aj keď sa to mnohým nemusí páčiť. Aj mne sa často stáva, že policajti nezaobstarajú dostatočné množstvo dôkazov a neraz musím posúvať prípad na dovyšetrovanie. V médiách sa však objaví – sudca prepustil obvinených.“
Zlý mediálny obraz však sudcovia predsa len berú aspoň čiastočne na seba. „Bojíme sa s novinármi otvorene komunikovať, pretože máme skúsenosti s vytrhávaním vecí z kontextu. Ale viem, že sudcovia majú pošramotenú povesť. Aj preto som súhlasil s rozhovorom.“ Aj prokurátor Serbin má možno na niektorých ťažké srdce. Hovorí, že Lexových káuz sa nevzdá, hoci to bude zrejme trvať dlho. „Pri rýchlosti konania našich súdov tipujem, že to bude ešte minimálne desať rokov, pokiaľ nepôjdem do dôchodku.“
Kemény ho nesklamal, hoci sa poznajú len pracovne, nie sú spoloční priatelia, ani si netykajú.
