Najprv raz za dva týždne, potom každý týždeň. Písala som ho rada, lebo je to iný žáner ako spravodajstvo. Lebo je osobnejší. A ľudia ho aj berú osobnejšie. Ukazovali to aj reakcie.
Písať som ho začala necelý rok po tom, čo som sa presťahovala do Izraela. S mnohým sa mi vyrovnávalo ťažko, mnohému som nerozumela, a tak som sa bránila iróniou.
Postupom času si na veľa vecí privyknete, prestanú vás vzrušovať aj podpichovať. Prejavilo sa to aj v tomto zápisníku.
Sprvu som bola kritickejšia k ľuďom, s ktorými som nemala spoločnú reč. Naučila som sa ju a ľudia mi už neprišli takí iní. Viac som spoznala krajinu a pochopila som, že ľudia sa správajú tak či onak, aby tu mohli nielen prežívať, ale aj niečo tvoriť, z niečoho sa tešiť, niekam smerovať.
Veľakrát som to už povedala aj napísala a zopakujem to znovu. Príbeh Izraela je pre mňa jedným z najsilnejších príbehov ľudskej histórie. Aj veľké príbehy majú svoje hluché miesta a platí to aj v tomto prípade.
Rovnako ako to, že ich vnímate oveľa ostrejšie s pribúdajúcimi rokmi. Lebo sa vás dotýkajú viac ako udalosti hocikde inde na svete. Lebo ich máte rovno vo svojom dome. To je pre novinára výhoda aj nevýhoda.
Môj izraelský, ani novinársky príbeh sa dopísaním tohto zápisníka nekončí. Mohla by som si povedať, že sa vlastne nič nedeje. Zrejme nie. Aj tak sa mi nepísal tento posledný zápisník ľahko. Práve pre to, že je to žáner osobný.
Ďakujem za priazeň.
