FOTO – ARCHÍV
Jednou z najčastejších tém v slovenských krčmičkách je táto – ktorý šport je u nás jednotkou? Hokej alebo futbal? Dosiahnuté výsledky športovcov hovoria jednoznačnou rečou. Kým futbalisti zrejme ešte stále nedosiahli výkonnostné dno, od ktorého sa bude dať odraziť jedine vyššie, hokejisti sú pýchou národa. Najlepším dôkazom bola spontánnosť osláv historického májového titulu majstrov sveta. Nebola to vtedy žiadna fráza. Celý národ sa spojil, niekoľko dní neexistovali spory a keby benzín zdražel o päť korún, nikto si to nevšimne. Hviezda Miro Šatan radšej po pár dňoch osláv odcestoval zo Slovenska, nemohol mať súkromie, ktoré má radšej.
Aj ostatní zlatí chlapci na tom boli podobne. Väčšina majstrov prešla slovenskými klubmi. Bondra, Pálffy, Šatan i ďalší vyrastali dokonca vo federálnej súťaži. Niekedy nenápadným, inokedy do očí bijúcim príveskom kvalitnej ligy boli rozhodcovia. Jeden z nich, štyridsaťtriročný Popradčan Anton Danko, patril k najlepším slovenským.
Rozdelenie republiky a vznik samostatnej slovenskej extraligy niesol veľmi ťažko. Znechutený úpadkom úrovne v roku 1996 skončil rozhodcovskú kariéru. A skončil na vrchole, po majstrovstvách sveta vo Viedni, kde sa prvýkrát po výstupe z hokejového suterénu objavilo aj slovenské mužstvo. Ak keď zarábal ako arbiter na to obdobie neskutočné peniaze. Za majstrovstvá 200-tisíc korún, za štyri dni v Nemecku na prípravných zápasoch 100-tisíc.
Dnes, šesť rokov po nečakanom odchode zo štadiónov, sedí v parlamente. Septembrové voľby ho vyniesli spolu so stranou ANO opäť do pozornosti. V Národnej rade sa zatiaľ výraznejšie nepresadil, aj keď hovorí, že už mal chuť niektorých poslancov vylučovať.
O politike sme sa však nerozprávali, zaujímali nás jeho spomienky na rozhodcovskú minulosť.
Ako ste sa dostali k rozhodovaniu?
„Cez hokej. Hrával som ho aktívne, ale niekoľkokrát som mal otras mozgu. Keď som sa po jednom z nich vrátil na ľad a týždeň nato prišiel ďalší, už som nemal istotu. Navyše som práve nastupoval na vysokú školu.“
Váš prvý zápas?
„Začínal som od piky – mladší žiaci, starší žiaci… Prvý vážny krst ohňom boli krajské súťaže na ešte otvorených štadiónoch. Tam išlo miestami o život.“
Čo? Chceli vás tam biť alebo uplácať?
„Pokusy o podplatenie rozhodcu nebývali. Jediným úplatkom bolo poldeci. A to niekedy dobre padlo, lebo vonku bolo zima, niekedy mínus 30 stupňov Celzia. Druhá motivácia bola v podvedomí: bolo treba pískať dobre, aby ste prežili.“
Boli ste niekedy inzultovaný?
„Nikdy som nedostal ani facku počas celej kariéry. Jedine snehovú guľu mi hodili do hlavy. Raz pri hokeji v Letanovciach, druhýkrát som bol zguľovaný v Banskej Bystrici po dorasteneckom zápase, keď sme utekali zo štadióna.“
Pamätáte si nejaký v novinách použiteľný zábavný pokrik na vás?
„Hmmm, tento nemôžem povedať. Tento tiež nie, ale bol dobrý. (Loví v pamäti.) Budete to musieť nejako upraviť – Danko, choď domov, so ženou ti obcujú. Ale to posledné slovo bolo povedané vulgárnejšie.“
Skúste porovnať našich divákov s tými v cudzine.
„To sa nedá vôbec porovnať. Na medzinárodných kolbištiach som nemal nikdy žiadne problémy. Ale ani u nás som nevnímal medzištátne zápasy tak, že by rozhodcovia mali problémy.“
Kto bol najväčším filmárom z hokejistov?
„Tak to bol určite Čech Jelínek, prezývaný Jelen. Ten si vedel podkopnúť nohy sám. Po mentálnej stránke však bol a je osobnosťou Miro Šatan, bezproblémovými boli aj Cíger a Peter Bondra.“
Pískali ste aj Petrovi Šťastnému?
„Mal som veľký problém s Petrom v Spišskej Novej Vsi, keď sa vrátil na pár zápasov do Slovana. Hokejkou mu rozpárali obočie a ja som dal Spišiakovi trest do konca zápasu. Viete si predstaviť, čo sa tam potom dialo. Hlavne, keď Slovan vyhral.“
Nadávali vám niekedy hráči na ľade?
„Ani nie. Rýchlo som si vybudoval rešpekt a dobrý vzťah s hráčmi. Dokázal som niekedy nadávky prepočuť alebo keď som videl, že je to v zápale hry, že to nie je osobné, netrestal som. Na druhú stranu, keď boli silné slová cielené, dokázal som sa o nich postarať.“
Aké boli podmienky na medzinárodného rozhodcu?
„Základnou podmienkou bola znalosť angličtiny. Ďalej boli fyzické a korčuliarske testy. Dovolím si pochváliť sa: v korčuliarskych som za celých desať rokov na medzinárodnej scéne neprehral jediný test. Najlepšie časy som mával v slalome dozadu.“
Skončili ste veľmi skoro.
„Je mi smutno za tým obdobím, pretože to bolo najkrajšie v mojom živote. Ja, keď sa raz rozhodnem, už sa k tomu nevraciam. Skončil som preto, lebo už som nemal motiváciu. A veľmi som trpel po rozdelení federálnej ligy, keď úroveň našej súťaže išla rapídne dole. Bolo to markantné. Občas som sa pristihol aj pri tom, že som podcenil zápas. Ušli mi situácie, ktoré som si mal všimnúť a tolerovali mi ich len preto, lebo som bol Danko. Tešil som sa počas sezóny len na majstrovstvá sveta.“
Dalo sa z rozhodovania vyžiť?
„Z medzinárodného áno. V tých časoch to boli veľké peniaze. Najlukratívnejšie pre rozhodcov boli priateľské medzištátne zápasy. Nemci ma skoro každý rok pozývali na všetky prípravné stretnutia do Füssenu. Išiel som autom, strávil som tam štyri dni a zarobil aj stotisíc korún. Tesne po prevrate to boli veľké peniaze. Dávali mi pol marky za jeden kilometer cesty. Vo federálnej lige to bolo tesne pred prevratom päťsto korún. Keď som odchádzal zo slovenskej, bral hlavný dvetisíc.“
Dokázali by ste sa ako rozhodca uplatniť v NHL?
„V tých časoch som si myslel, že áno. Potom som však pochopil, že tam by nás Európanov nikdy neprijali. Rozhodcovia tam majú odbory, je to veľký džob. Neviem objektívne povedať, či by som sa tam uplatnil výkonom. Snažil som sa aj u nás presadzovať zámorský štýl a mal som vždy najmenej vylúčených v sezóne.“
Stretli ste sa u nás s kupovaním zápasov alebo s úmyselným vypúšťaním duelov?
„Samozrejme, že boli také prípady. Nikdy sa to však nedokázalo.“
Ktoré kluby to praktizovali? Aj tie veľké – Slovan, Košice, Trenčín?
„Robili to všetky kluby. S odstupom času neviem povedať, či to bolo pre postavenie v tabuľke, alebo pre niečo iné. Ale boli dohodnuté zápasy. Kto chce pred tým zatvoriť oči, nech zatvorí. Za federálnej ligy som takéto niečo nepociťoval. Nikdy mi však nikto v slovenskej ani vo federálnej lige neponúkol peniaze. Aspoň toto hodnotím v našom hokeji pozitívne, nechodilo sa za rozhodcami. Keď sa niečo zvláštne udialo, išlo to mimo nás. Dohodli sa kluby.“
MARCEL VLNA
Kto je Anton Danko
Bývalý hokejista, neskôr hokejový rozhodca Anton Danko bol trikrát vyhlásený za najlepšieho rozhodcu Československa, po rozdelení štátu bol každoročne vyhlásený za najlepšieho rozhodcu Slovenska. Posledných desať rokov aktívnej činnosti bol medzinárodným rozhodcom. Hovorí po rusky a anglicky, absolvoval Vysokú školu technickú v Košiciach, je banským inžinierom. Od roku 1998 bol viceprimátorom Popradu, cez víkend sa stal primátorom a v septembri poslancom Národnej rady za ANO.
Je to jeho prvá politická strana, hoci mal predtým viac ponúk. „Pánovi Ruskovi sa podarilo prvému ma zlomiť. Život je taký. Určite to neľutujem.“ V poslaneckom klube aliancie však rozhodcu nerobí. „Zatiaľ. Som nováčik, ešte sa tam len rozkukávam. Nielen rozhodcovi, ale každému športovcovi zostane aj v ďalšom zamestnaní cit pre fair play. Poznám len samých dobrých ľudí z bývalých vrcholových športovcov.“
Podľa Danka mu však rozhodcovská kariéra v politike pomohla. „A veľmi. Viem sa rýchlo orientovať v nečakaných situáciách, ktorých je v politike veľa. Nemôžem riešiť veci okamžite, ako som to robil na ľade. Veľakrát mám chuť niekoho v parlamente vylúčiť na dve minúty. Ale už som trošku pokazený, lebo tu zvažujem veci, rozhodnutia nie sú otázkou stotiny sekundy. V parlamente sa mi stane, že príde za mnou kolega a povie – daj mu panenku alebo – daj mu červenú! To si ma niektorí mýlia s futbalovým rozhodcom.“ (mvl)
