V kyjevskej nemocnici zdravotné sestry už takmer nestretnete. Len dobrovoľníčky a matky zmrzačených ukrajinských vojakov. Tie sú v tejto podivnej vojne rovnakými hrdinkami ako ich synovia.
Je tu čisto. Muži ležia na posteliach, ženy posedávajú na okraji lôžok, na laviciach, prechádzajú sa po chodbách, a nehovoria spolu. Každá má svoj príbeh a nedokáže vstrebať žiadnu cudziu tragédiu.
Večer uhladia mužom plachty, našuchoria vankúše a pobozkajú ich na čelo. Muži sa na ženy láskyplne usmejú. Zavrú oči a dúfajú, že im ráno bude lepšie.
Ženy zaľahnú tam, kde je miesto. Na lavice, stoličky postavené do radu, na zem pokrytú strakatým linoleom. Tak, aby boli nablízku, keby chceli muži piť alebo močiť, vrieskali od bolesti, alebo by im bolo treba vymeniť plienky či zbaviť ich nočnej mory.
Niektoré ženy tu žijú týždne i mesiace. Matky zmrzačených ukrajinských vojakov sú rovnakými hrdinkami tejto podivnej vojny ako ich synovia.
Z vojny sa vrátili navždy poznačení a zmrzačení. V kyjevskej nemocnici je ich čoraz viac.
Serioža Storožuk a voľby
Bol deň volieb do ukrajinského parlamentu a vojaci s amputovanými rukami sa oddávali zvláštnemu, no v týchto invalidných kruhoch bežnému druhu humoru.
„Keď to tam hodím nohou, bude to neplatné,“ smeje sa Serioža Storožuk, mladík, ktorému zostala zo štyroch končatín jedna jediná. Ľavá noha. „Ľavou to nezvládneš, si predsa pravák!“ Kontruje jeho sused, ktorý má naopak nohy a ruky takmer všetky, až na jednu výnimku. Pravú nohu nad členkom mu odtrhla mína. Čisto, elegantne, bez veľkých cavikov, ako lakonicky opisuje svoje zranenie.
Tí, čo ruky nemajú alebo nimi nemôžu hýbať, so smiechom navrhujú, že vyplnia a vhodia hlasovací lístok do urny pomocou zubov alebo mamičiek.
Členovia mobilnej volebnej komisie na čele so sympatickou mladou predsedníčkou zaryto mlčia. Držia v rukách priehľadnú urnu, ktorú priniesli, aby si vojaci zranení v bojoch s proruskými separatistami, ľavicovými fanatikmi z celej Európy, prípadne s ruskými vojakmi, čo pomáhajú svojim krajanom odtrhnúť kus územia od Ukrajiny, mohli splniť svoju občiansku povinnosť. Lenže oni už jednu splnili. A na ďalšiu chuť veľmi nemajú.
Predsedníčka sa červená, čo je jediný dôkaz, že počuje šteklivé, niekedy tak trochu oplzlé poznámky vojakov na svoju adresu. Potom sa predsa len pousmeje.
Serioža Storožuk sa totiž rozhodol, že jej služby využije. Ležal v posteli hneď za dverami a ruky mal obe na svojom mieste. Žena mu teda iba podala hlasovacie lístky a nastavila ochotne urnu tak, aby sa nemusel veľmi dvíhať z polohy v ľahu. Ani by to nedokázal. Má v hrudnom koši a brušnej dutine toľko črepín, že mu to, ako hovorí, dokonale vystužilo trup. A ako je známe, táto kvalitná oceľ používaná na plášte bômb, rakiet a iných nábojníc, sa hneď tak neohne.
Celú scénku sleduje mlčky staršia žena s vrkočom.