FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Herec Divadla Astorka Korzo ‘90 Marián Zednikovič priniesol svojim známym z Austrálie namiesto suvenírov samého seba – a to v takej dokonalej vizuálnej premene, akú by mu závidel nejeden hrdina akčného filmu.
S vlasmi odfarbenými na blond a bez mrožích fúzov zmiatol aj najbližších priateľov.
Vrátite sa ku svojej pôvodnej podobe?
„Svetlé vlasy už pomaly vyrastajú, ale mnoho ľudí ma presviedča, aby som si to nechal. Najviac mi chýbajú fúzy. Doteraz som si na seba nezvykol. Aj taxikár sa mi sťažoval, že to už nie som ja a mrožie fúzy ku mne neodmysliteľne patria. Má to však aj nevýhody. Za tie roky, čo hrám v divadle, boli predavači ku mne zhovievaví. Teraz som po prvýkrát pochopil, aké je byť úplne normálnym občanom bez výhod.“
Výhody ste nemali ani pri vstupe na ostrov.
„V živote som nič také nepríjemné nezažil. Od začiatku sme boli podozriví, možno k tomu prispeli naše priezviská Dančiak, Lehotský, Zednikovič. Austrália sa teraz bráni prílivu emigrantov najmä z Albánska a krajín bývalej Juhoslávie. Na colnici majú takého milého psíčka, ktorý si prisadol ku kufru Janka Lehotského. Na Jankov kufor pribudla žltá mašlička, a keďže sme boli v neznámom prostredí neistí, a preto solidárni, tvrdili sme, že patríme k sebe. Všetkým nám teda kompletne vyhádzali kufre, ako za tvrdého socializmu. Príčinou tohto vyčíňania bolo malé jabĺčko z Jankovej úrody na Liptove. Čo čert nechcel, ostalo v kufri, a to prísne zákony nedovoľujú. Stálo to stoštyridsať dolárov pokuty.“
Nič milé?
„Nie je tam prach. U nás ho musíte utierať každý deň. Len taký detail, keď som sa vysmrkal, ešte aj vreckovka zostala čistá. V ľuďoch je pokoj, vyrovnanosť, nikde sa neponáhľajú, pritom musia absolvovať obrovské vzdialenosti. Pred odletom som si kúpil sprievodcu Austráliou a Janko Lehotský si zo mňa uťahoval otázkami: hlavné mesto, počet obyvateľov, kto objavil Austráliu? Všetko som vedel, ale pri otázke – najväčšie väzenie – som zaváhal. A náš domáci, u ktorého sme bývali, povedal – Austrália. Je v tom veľká pravda, ľudia vedia, že musia byť na seba príjemní a milí, lebo nemajú kam odísť.“
Váš herecký kolega a priateľ Stano Dančiak je známy svojou angažovanosťou, vy sa verejne do politiky nezapájate. Prečo?
„Máme podobný politický názor, akurát, že ja sa neangažujem. Pochopil som, že to nemá zmysel a venujem sa svojmu povolaniu. Kto na to má, a baví ho to, nech to robí. Mali by sme mať kariérnych, profesionálnych politikov. Teraz je to ešte stále na úrovni amatérov, ktorí politiku robia podľa nejakého presvedčenia, a tak to aj vyzerá.“
Vyhýbate sa veľkej spoločnosti, tzv. smotánke.
„Aj ja mám za sebou smotánkovské obdobie. Ale prišiel som na to, že to nemá žiaden zmysel. S každým si poviem všetko a s nikým nič. Domov som prišiel takmer s natrhnutými ústami od úsmevu a od neustáleho zdravenia ma bolel krk. Viem, že je to potrebné kvôli komunikácii, zháňaniu kontaktov a sponzorov, ale ja nemám rád veľké množstvo ľudí, som skôr samotár. K tomu sa pridáva ďalší hendikep – hanbím sa jesť pred verejnosťou a domov chodím potom hladný.“
Kto vám varí? S manželkou nežijete.
„Učím sa variť sám. Ráno si pustím hudbu, študujem českú kuchárku a potom sa pustím aj do omáčky.“
Z vašich dvoch synov sa starší nevyhol problémom s drogami.
„Urobili sme za tým obdobím hrubú čiaru a dohodli sme sa, že o tom nebudeme hovoriť.
Nie je kráľovi detí ľúto, že tie jeho už podrástli?
„A ako! Okrem toho – ako takmer všetci chlapci – sa neradi objímali, dotýkali, bozkávali. A to ja potrebujem. Málokedy prejdem okolo detského kočíka bez toho, aby som do neho nenakukol a nechytil bábätko za ruku. Nedávno som stretol pána Chudíka – dlho som ho nevidel. Tak som sa potešil, že som mu dal pusu. Asi som ho trochu zaskočil, možno sa mu to aj nepáčilo. Potrebujem sa však ľudí dotýkať, keď ich mám rád.“
Tak hovorte – vaše „najľudskejšie“ obdobie.
„Stredná škola, kde sa otvorilo desať nových tried, z ktorých boli tri dievčenské. Bol som taký macherko, možno kvôli hendikepu z výšky. Neustále som vypisoval dievčatám listy. Krásne obdobie bolo hneď po škole v Trnavskom divadle pre deti a mládež, kde som bol päť rokov, a potom Nová scéna, kde ma objavili ako herca.“
Máte šťastie aj na dobrých režisérov.
„Keď som odchádzal na vysokú školu, choreograf Boris Slovák mi povedal – Maroško, počúvaj, ideš do tej školy, tak sa snaž učiť – ale uč sa od všetkých. Aj od tých, čo to nevedia. Aby si vedel, ako sa to nemá robiť.
Áno, mám šťastie na dobrých režisérov – Nvota, Párnický, Polák, Haspra, Strnisko, Luther. Veľký zážitok som mal pri filme – Utekajme, už ide. Režisérom bol vtedy mladučký Dušan Rapoš. Myslím, že zatiaľ lepší film nenakrútil.“
Neplánujete sa teda zveriť do rúk nejakému vydavateľstvu a spísať biografiu?
„Mám pocit, že v Čechách majú tieto biografie väčšiu tradíciu. Ale rozmýšľam, že k blížiacej sa päťdesiatke by sme mohli niečo urobiť.“
A nebudú vám prekážať otázky, týkajúce sa súkromia, na ktoré teraz odmietate odpovedať?
„Nie, tam už bude všetko.“
Aj smútok obyčajného človeka?
„Aj.“
Čo vtedy pomáha vám?
„Plačem. A potom mám pocit, že musím urobiť niečo dobré. V detstve sa mi páčila kniha Nevedkove dobrodružstvá s krásnymi ilustráciami. Podľa nej musí človek urobiť tri dobré skutky denne. Mne sa to ešte nepodarilo, najviac dva.“
Napríklad?
„Stačí ísť na onkológiu prečítať deťom rozprávku. A pochopíte, o čom to celé je.“
JANA KOLLÁROVÁ
