FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
„Nevidel som jediného klokana. Mám dojem, že si to celé vymysleli a urobili z toho propagandu na prilákanie turistov,“ hodnotí Stanko Dančiak Austráliu.
Pred pár týždňami sa z nej tento sluha James vrátil so svojím pánom lordom Nortonom.
Tamojším Slovákom v Melbourne, Sydney, Brisbane, Canberre a Adelaide opäť ukázali skvelý humor v improvizovaných talkshow s pesničkami Janka Lehotského.
A tak si Dančiak splnil mesačným pobytom v krajine protinožcov dávny sen – napriek tomu, že v cestovaní nie je začiatočník.
Medzi rôznymi kútmi sveta, ktoré navštívil, sa vyníma aj exotické Borneo či Singapur.
Dzurinda ma nesklamal
Austrália je podľa Stana Dančiaka usporiadaná krajina, v ktorej sa dodržiavajú zákony a pravidlá slušného správania.
„Fungujú tam hodnoty – kto robí, ten zarobí. U nás sa hodnotového systému zatiaľ nikto nedotkol,“ porovnáva ju so Slovenskom a pridáva ďalšie mínus domácej politickej scény.
„Územnosprávne členenie sa nepohlo, odkedy som odišiel do Austrálie.“
Na margo nekonečných rozhovorov koalície dodáva: „Je príliš široká a to je ťažké ukočírovať.“
Obáva sa rezignácie posledného človeka, ktorému ešte neprestal veriť.
„Mikuláš Dzurinda ma nikdy nesklamal. Stále má entuziazmus a silu, aj keď už trochu sprísnil pravidlá.“
Moderátor a ústredná postava viacerých kampaní, mítingov a petícií zostáva nateraz bez straníckej príslušnosti.
„Ak vstúpim, tak len do strany, v ktorej bude Dzurinda.“
Zatiaľ sa angažuje v mimovládnych organizáciách, ktoré majú podľa neho viditeľné výsledky.
V rámci kampane Bezbariérové Slovensko pomáha hendikepovaným ľuďom.
„Pomôcky sú veľmi drahé, všetko sa musí dovážať. Vybavenosť zrakovo, sluchovo a telesne postihnutých je taká úbohá, že sú nútení prežívať menejhodnotný život. Hlavná bariéra je však v myslení ľudí.“
Od Alfa nedabujem
Hoci patrí Stano Dančiak k obsadzovaným hercom, plat v divadle mu stačí ledva na zaplatenie internetu a školy pre syna. „V divadle máme platy hodné úradníkov alebo referentiek. Film nie je, televízia nevyrába. Hlavným zdrojom nášho príjmu je reklama a dabing,“ hovorí člen Činohry SND.
Napriek zmyslu pre humor má však na dabingové štúdiá ťažké srdce.
Od roku 1998, keď dostal Zlatú slučku za dabing postavičky Alf, prišiel o ponuky.
„Zrejme to niektorých urazilo,“ konštatuje herec, ktorý začal s dabovaním už v roku 1953.
Rozprávač Stano Dančiak pritom vždy inklinoval k umeniu bez slov – nemej klauniáde.
S režisérom Jozefom Slovákom, Jozefom Heribanom a Pavlom Jursom nakrútili sériu situačných grotesiek Bud Bindi.
Hoci za ne získali ocenenia v zahraničí, vtedajší riaditeľ STV Igor Kubiš nakrúcanie ďalších dielov nepodporil.
Ani dnes nie je situácia ružová: „Hľadáme sponzorov. Stotisíc nie je nič. Vlani sme urobili jeden tridsaťminútový diel, ktorý stál dva milióny. Minister kultúry nám dal je- den a pol milióna – a ostatné sme hradili z vlastných zdrojov. My, herci, zarobíme najmenej. Ja som raz dostal menej ako koza, ktorá ma naháňala.“
Pre internet sa k nám nik nedovolá
S manželkou Darinou – jednou z prvých piatich slovenských letušiek Československých aerolínií – majú tri deti.
Tridsaťdvaročný syn Stanislav skončil filmovú scenáristiku na VŠMU a robí dramaturga v televízii Markíza.
Dvadsaťosemročnej dcére Zuzane učarovalo herectvo.
„Teraz je na voľnej nohe. Občas si zahrá v Trnavskom divadle.“
Myslí si, že potrebuje viac hereckých príležitostí.
Otec nepomôže?
„U nás sa protekcia nenosí. Aj keď si myslím, že v Trnave sa k nej nezachovali slušne.“
Konkretizovať – prečo – nemieni.
„Oni vedia.“
Tretím Dančiakovým dieťaťom je osemnásťročný syn Martin, ktorý navštevuje súkromné gymnázium.
„Našťastie sa venuje úplne inej profesii – počítačom, internetu a angličtine.“
Na rozdiel od svojho syna, internetového maniaka, sa Stano Dančiak – moderátor televíznej relácie o internete! – v živote počítača nedotkol.
Podobný vzťah má aj k cudzím jazykom.
Nostalgicky spomína na dávne vedomosti z ruštiny a na svojich cestách sa trpezlivo dohovára slovenčinou, pantomímou a hereckým výkladom.
Dali ma na zlú školu
Divadlo nie je jedinou vášňou Stana Dančiaka.
,,V detstve som pekne kreslil. Rodičia chceli môj talent zužitkovať – dali ma študovať za zubného laboranta. Mali málo zubov a dúfali, že im ten problém vyriešim.“
Pôsobenie v detskej rozhlasovej družine a v prvých televíznych reláciách ho nakoniec priviedli k štúdiu herectva.
Hoci – k maliarskemu plátnu sa stále rád vracia.
Fanúšik bratislavského Slovanu mal vždy blízko aj k športu.
Skúšal to v hokejovej bráne i na futbalovom ihrisku, dnes rád bicykluje – po myjavských kopaniciach.
Jeho štvorkolesovým spoločníkom je biela Škoda Octavia – okrem ruského Žiguli vraj nikdy nemal zahraničné vozidlo.
„Octavia je absolútne špičkové auto, ktoré ma ešte nenechalo v štichu. Rozpoznalo aj pančovanú naftu a odmietlo naštartovať.“
O svojich hereckých snoch hovorí: „Mojou jedinou túžbou je zahrať si ešte raz v Beckettovom Čakaní na Godota. Hral som v tom kuse ako dvadsaťšesťročný, v Divadle na korze. Vtedy nám ale filozofia dialógov ešte nepatrila do úst.“
Podľa Majstra Dančiaka je hra písaná pre šesťdesiatnikov.
Nerozhovoril sa o nej náhodou.
Jubilantom sa stane na budúci rok.
JANA KOLLÁROVÁ
