Už ako študent kopíroval Štefánika a „cvičil armádu“ – svojich spolužiakov. Dnes je prezidentom a šéfom vojenských síl SR. FOTO – MAREK VELČEK
Prezident SR Rudolf Schuster mal byť pôvodne cukrárom alebo hodinárom.
Aj preto najskôr nepatril medzi dobrých študentov.
Na meštianke – ako sa v čase jeho študentských čias volala základná škola – to od štvrtého ročníka „flákal“.
Mal sa ísť učiť za remeselníka – tak načo by sa namáhal, hovoril si.
Keď však rodinná rada rozhodla, že aspoň niekto z piatich detí by mal byť študovaný, povedal si mladý Rudolf, že to skúsi on.
Išiel na priemyslovku, bez väčších problémov zmaturoval a skúšky na technickej vysokej škole už absolvoval bez opravných termínov.
„Známky som ale nezbieral,“ spomína pre SME.
„Športoval som, mal som rád kultúru, chcel som mať skúšky urobené na prvý termín.“
O lepšiu známku nikdy profesora neprosil, bral, čo prišlo – jednotky, dvojky, aj trojky.
Najhoršie vysvedčenie mal na strednej škole, keď sa v štyridsiatom deviatom prihlásil ako dobrovoľník pomáhať na trati mládeže. Bol tam mesiac a potom musel doháňať učenie.
„Nedávno, keď som išiel cez Kozelník, som si spomenul na tie časy. Keď som v noci musel strážiť barák a sám som sa triasol. Bol som ešte chlapec a mal som strážiť iných. Ale všetko je na niečo dobré. Život mi to vrátil tým, že som začal pragmatickejšie a samostatnejšie rozmýšľať.“
Z predmetov mal rád matematiku – „hoci v nižších ročníkoch to bolo naopak“.
Práve na hodine počtov základnej školy dostal svoju prvú „školskú facku“ – za našepkávanie.
Násobilka mu totiž išla dobre, „horšie to bolo s rovnicami, možno aj preto, že som vtedy budoval tie mládežnícke trate“.
No a po učiteľovi matematiky dal súčasnému prezidentovi ďalšie „školské“ facky rovno – riaditeľ.
„Vtedy by som si asi zaslúžil dvojku z chovania, ale v tých časoch sa priestupky riešili skôr bitkou.“
O čo išlo?
„V rámci veľkej prestávky sa vtedy chodilo dookola po chodbe a jeden kamarát mi rozprával peknú príhodu. Nestačil ju však dokončiť – vedeli sme, že školník pôjde odzvoniť koniec prestávky. Vtedy sa ešte zvonilo ručne. Videli sme ho, že mazal kdesi dvere, kľúč bol zvonku, tak som skočil, zamkol som ho v tej miestnosti a kamarátovi hovorím – pokojne to dorozprávaj. No a potom som už nenašiel odvahu ísť tie dvere otvoriť. Školník nezvonil a všetko sa prevalilo.“
Rudolf Schuster bol výstredným študentom aj na strednej škole – počas maturitného večierka, za prítomnosti profesorov, ich pokojne napodobňoval.
Niektorí sa trochu urazili, niektorí mu gratulovali k talentu.
Skutočne „na mále“ mal iba raz – na vysokej škole profesori vážne uvažovali, že ho vyhodia.
Nie kvôli známkam, ale: „V päťdesiatom deviatom roku som organizoval sprievod cez Bratislavu. Pomaľovali sme električku, ja som sa obliekol za stavebného cechmajstra, kolegovia asistovali ako stavbárske nástroje – kalfas, kramľa a tehla. Sedel som na plošinovom vozíku električky, na trojnožke ako obercechmajster – s bielym cylindrom, bielymi rukavičkami. Kalfas mal vedro s veľkou kefou. A keď sme išli okolo policajta, kalfas povedal – domine spectabilis – a pokropil ho. Nato som zavelil – Kričte, nech žije Červená hviezda! Červená hviezda mala vtedy futbalový mančaft. Nebolo nám všetko jedno. Ale ten policajt bol rozumný a nechal nás prejsť až pred Mladú gardu, kde sme to ukončili.“
„Prípad Schuster“ sa riešil pred profesorským zborom aj preto, že rok predtým zorganizoval práve tento aktívny mladík slávnostnú prehliadku pred Mladou gardou.
„Bol som oblečený ako Štefánik, sedel som na dvojkolesovom traktore a kopíroval som šou, ktorú armáda každoročne predvádzala na Letenskej pláni v Prahe. Na traktore som mal fotelku, kvety, kolegovia študenti mi ako rotmajstri podávali hlásenie.“
Každá čata mala iný názov – prví boli „ženáči“, druhí „s hrdlom bez dna“, tretí „bifľoši“.
Mysleli na všetko – na znelku, mohutné hurá, i „Štefánikov“ príhovor.
Pozeralo sa na nich okolo päťtisíc náhodných chodcov.
Keď potom prišlo na Schustera udanie, zachránil ho šéf vojenskej katedry, ktorý takisto študoval stavbarinu.
„Povedal, že príhovor bol odsúhlasený zhora, čo tak celkom pravda nebola,“ priznáva dnes prezident.
Takže ho nakoniec zo školy nik nevyhodil – a pre veľký úspech celú šou o rok neskôr zopakovali architekti.
„Tí to však už prehnali, lebo sa napili,“ končí spomínanie na študentský život prezident SR Rudolf Schuster.
A usmieva sa: „Hrali sa na Švejka a namiesto vyznamenaní rozdávali prezervatívy.“
MONIKA ŽEMLOVÁ, dam
