Agentúrnu správu sme nahradili článkom denníka SME
ŠTRASBURG, BRATISLAVA. Má len pätnásť rokov, no zároveň rok a pol staré dieťa. Bojí sa, že ju doma neprijmú. Stala sa totiž obeťou hromadného znásilnenia, z ktorého sa na východe Konžskej demokratickej republike stal spôsob boja.
„Nemôžem sa vrátiť domov do dediny, bojím sa, že ma znovu zoberú. Počula som, že nedávno uniesli moje sesternice. Tiež neviem, či ma moja teta, posledný žijúci príbuzný, prijme spolu s Barakom,“ hovorí dievča, dalo svojmu synovi meno požehnanie, napriek tomu, že bol počatý pri znásilnení.
Kandidát na Nobelovu cenu mieru
Fakty
Sacharovova cena
Sacharovovu cenu za slobodu myslenia udeľuje Európsky parlament každoročne od roku 1988 výnimočným osobnostiam alebo organizáciám, ktoré významnou mierou prispeli k boju za ľudské práva alebo demokraciu.
Okrem Mukwegeho bola nominovaná aj stíhaná azerbajdžanská ľudskoprávna aktivistka Leyla Yunusová a kyjevský Euromajdan.
Súčasťou ocenenia je aj finančná odmena vo výške 50-tisíc eur.
V minulosti cenu pomenovanú po sovietskom fyzikovi a disidentovi Andrejovi Sacharovovi získali aj juhoafrický prezident Nelson Mandela, exšéf OSN Kofi Annan a v roku 1989 aj Slovák Alexander Dubček.
Príbeh znásilneného dievčaťa je súčasťou profilu, ktorý britský The Guardian ešte v roku 2010 napísal o konžskom gynekológovi Denisovi Mukwegemu.
Ten sa o spomínané dievča staral vo svojej nemocnici, rovnako ako o tisíce ďalších, ktoré sa stali obeťami znásilnenia.
Už vtedy sa Mukwege spomínal ako jeden z kandidátov na Nobelovu cenu mieru. Zatiaľ ju nedostal, no tento rok ho Európsky parlament ocenil Sacharovovou cenou.
Tú dostala pred rokom Malala Júsafzajová, tohtoročná držiteľka Nobelovky. Len málokto by najprestížnejšiu ľudskoprávnu cenu o rok nedoprial aj Mukwegemu.
„Znásilnenie zničí ženu tak, že sa to nedá ani popísať,“ povedal pre Guardian 59-ročný lekár, ktorý chirurgicky napráva to, čo sa po krutom čine ešte napraviť dá.
„Je to dielo Satana. V bežnej vojne, ak niekoho zabijú guľkou, rodina trúchli a život ide ďalej. Pri znásilnení môžu následky trvať aj pätnásť rokov.“
V Kongu ide pritom o výnimočne kruté činy. Zo znásilnenia sa tu stal spôsob boja, po samotnom akte často nasleduje zmrzačenie pohlavných orgánov, aby boli ženy neplodné. Manželia a synovia sa na to často musia pozerať.
Rozpadnuté komunity
Obeťami sa stávajú ženy od dvoch do 80 rokov. Ozbrojené skupiny tým dávajú najavo svoju silovú prevahu nad miestnymi.
Mnohé ženy sú potom už odmietané a rozpadáva sa celá komunita. Tá už nevie klásť ozbrojencom odpor.
O to ľahšie sa potom ozbrojencom ťažia suroviny, najmä koltán, ktorý je kľúčovým vo všetkých mikročipoch. Z Konžskej demokratickej republiky pochádza asi 70 percent jeho ťažby.
Vojna tu prebieha už prakticky dve desaťročia. Začalo sa to po roku 1994 ako snaha odplatiť sa páchateľom rwandskej genocídy, ktorí sem ušli.
Nasledovali dve konžské vojny s miliónmi obetí a potom boje o prírodné zdroje, kde sa podľa krutosti často nedá odlíšiť či ide o vládne alebo povstalecké jednotky.
„Tieto neopísateľné udalosti sa vyrovnajú najhorším formám terorizmu. V každej inej časti sveta by to medzinárodné spoločenstvo zastavilo, ale tu si jednoducho nerobí svoju prácu. V iných častiach sveta ľudia veria, že iní ľudia – Afričania – majú akosi inde postavenú hranicu bolesti, že menej milujú svoje deti, že pre nich je kruté správanie normálne, alebo že prijímajú kultúra znásilňovania,“ hovorí Mukwege.
Misionár nelieči, on áno
Tvrdí, že rozhodnutie stať sa lekárom urobil po tom, keď ako malý videl chorého chlapca a misionára, ktorý sa nad ním modlil, no nedal mu lieky.
„Povedal, že je to práca lekára. Odpovedal som mu, že ja sa teda stanem lekárom, aby sa ľudia, za ktorých sa modlí, skôr vyliečili,“ vyhlásil.
V roku 1998 založil nemocnicu v Bukave, v hlavnom meste provincie Južné Kivu pri hraniciach s Rwandou. Má tam 400 postelí a v porovnaní s inými nemocnicami v regióne ponúka mimoriadnu čistotu.
Niekoľko sto metrov od nemocnice vytvoril útočisko pre svoje pacientky, ktoré sú už zdravotne v poriadku, no nevedia sa zaradiť do spoločnosti.
Učia ich tam šiť či vyrábať mydlá. Znásilnené ženy sa musia vedieť postarať samy o seba, manželia ich často odmietajú.
Prežil snahu o atentát
Mukwege sa stal v posledných rokoch symbolom boja za práva žien a proti znásilneniu. Pred dvomi rokmi vystúpil aj v OSN, kde otvorene skritizoval nečinnosť medzinárodného spoločenstva a konžskej vlády v tejto oblasti.
V októbri si ho doma počkali ozbrojenci, jeho dcéry držali ako rukojemníčky. Keď sa vrátil, zasiahli jeho strážcovia, pričom jeden z nich zomrel.
Nakrátko odišiel do Európy, no už začiatkom vypočul prosby svojich pacientov a kolegov a vrátil sa do Konga. Aj keď pravidelne cestuje po celom svete, stále dva dni týždenne operuje.
„Aj keď sa niekto snaží obrať vás o všetku dôstojnosť a hodnoty, musíte pokračovať. Takýchto ľudí nemôžete opustiť,“ povedal pre Guardian.
